Knihy z knižnice - jún 2007

Ondřej Neff: Reparátor
Klasická space opera.
Scéna: najmä Mesiac kolonizovaný ľuďmi.
Hlavný bojovník: Ron Astonvarga, reparátor.
Niekoľko ďalších spolubojovníkov.
Väčšina postáv je buď jednoznačne dobrých alebo jednoznačne zlých, zopár ich počas deja zmení stranu.
Slušné priehrštie vynálezov a spoločenských nápadov, s ktorými si autor ťažkú hlavu nerobí.
Niekto čítajúci knihu pred mnou napísal na 34. stranu perom: "Je to na hovno! Prečítaj si Milénium."
Osobne by som povedal, že ide o takú dosť oddychovú sci-fi. Najviac sa mi páčila myšlienka predaja práv. Človek dospeje s úplným arzenálom práv a keď je vo finančnej núdzi (často vyvolanej požadovačným konzumným spôsobom života), predá niektoré práva. Právo na používanie výťahov, volebné právo, právo na alkohol, právo na sex, ... a nakoniec právo na život. Dosť drsný spôsobom konca.

Jan Drábek: Po uši v protektorátu
Spomienky človeka, ktorý ako dieťa prežil koniec prvej republiky Československa, Mníchov, protektorát, oslobodenie, Víťazný február a nakoniec emigráciu na Šumave. To už bol skoro dospelý, ale "vďaka" všetkým udalostiam vlastne dospel oveľa skôr. Striedali sa u nich vysokí politici, jeho otec bol po prežití Osvienčimu hlavným žalobcom súdu vojnových zločinov v Československu. Napriek tomu dej knihy nie je pochmúrny, je popretkávaný mnohými spomienkami na detské pestvá a "pleskánkami" - rodinnými historkami.

Roald Dahl: Milostné rošády
4 poviedky, v ktorých pointách hrá sex veľkú úlohu. Nie je všetko zlato, čo sa blyští a všeličo je ináč, než si hrdinovia predstavujú. Poviedka "Veľká rošáda" o dohode dvoch susedov, ktorí sa idú na časť noci vymeniť a vyskúšať si ženu toho druhého, mi bolo odniekiaľ známa. Bola snáď spracovaná ako televízna inscenácia? MOja milá tvrdí, že áno. Ostatné tri boli fajn, najmä "Vyvrcholení" o stretnutí po rokoch má riadny štýl.

David Toscana: Posledný čitateľ
A nakoniec kniha z knižnice, ktorá pojednáva o knižnici... na mexickom vidieku, kde je sucho ako v ústach po zjedení troch balíkov Marín. Ľudia v podstate nevedia čítať, napriek tomu istý Lucio vedie knižnicu. Vláda dodala celé debny kníh a Lucio je ten, kto rozhoduje o ich zaradení do políc. Väčšina kníh sa tam nedostane - ako nevhodné skončia s pečiatkou "cenzurované" v pekle, kde ich žerú šváby. Aj Luciov syn Remigio je v dedine výnimočný. Ako jedinému mu v období sucha nevyschla studňa, takže sa môže umývať dosýta, polievať avokádovník. Až kým... v studni nenájde mŕtve dievča. Čo robiť? Obráti sa na otca a ten mu podľa kníh poradí. Ostatne, Lucio veľa vecí berie z kníh. Koľkí ľudia však knihy žerú viac, ako by bolo vhodné? Niektoré scény sú dovedené až do vianovského absurdna. Trochu srandy, trochu snovosti, miešanie reality a knižného deja. Dosť ťažké a haluzné na čítanie v autobuse.