Ladislav Mňačko: Oneskorené reportáže

Minule som sa zabával so Zoščenkom, dnes pre zmenu niečo vážnejšie od iného autora, ktorý tiež pohol žlčou pohlavárov počas socíku. Je to ešte zvláštnejšie, keď si človek uvedomí, že Reportáže prvý raz vyšli v straníckom vydavateľstve v roku 1963. Uvoľnenie pokračovalo do roku 1968 a potom šmyk.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (1)

Ľudia odsúdení za činy, ktoré nespáchali. Výpovede vynútené psychickým i fyzickým násilím. Podvádzanie. Alibizmus. Robenie z komára somára a naopak, podľa potrieb. Strach. Opovrhnutie. Príbehy z vojny aj z prvých rokov budovania socializmu.

Po prečítaní prvej reportáže si vravím: "To je drsné..."

Po prečítaní druhej: "To je brutálne!"

To už som povedal nahlas, moja milá zdvihla hlavu, že čo to čítam. Ukazujem jej obálku a ona, že či som to ešte nečítal, že u nich to bolo povinné na strednej škole. Povinné čítanie sa časom mení, hm.

A tak to šlo až do konca. Krváky z dnešnej televízie sú proti tomu v istom zmysle ako čajíček. Pretože výbuchy niekde v neznámom americkom mestečku sú proste na neznámom mieste. Ale v Bratislave žijem, okolo spomínaných priehrad a podnikov jazdím po železnici, nehovoriac o väznici v Ilave, ktorá ma niekoľko rokov vítala pri návrate do môjho kraja. Tu sa to všetko udialo. Pravdepodobne trochu ináč, ako Mňačko v Oneskorených reportážach * píše. Ale nie dosť ináč.

* - affiliate linka, pri kúpe knihy cez ňu ide mne drobná provízia (bez zmeny ceny pre kupujúceho)