Za socíku ste podľa zákonov nemohli mať doma len tak západonemecké marky, americké doláre alebo britské libry. Zjednodušene povedané, kto si konvertibilnú menu priviezol, musel ju odovzdať štátu a za ňu dostal poukážky na nákup v špecializovaných luxusných obchodoch Tuzex s najmä zahraničným tovarom. Poukážky sa volali tuším tuzexové koruny, skrátene bony. Menili sa z cudzej meny v dosť nevýhodnom kurze, a nemal k nim prístup každý.
Preto kvitol čierny trh a veksláci si mastili vrecká v rámci zákonov nedovoleným podnikaním. K tomu sa pridávala i rôzna iná trestná činnosť, aj taká, ktorá by bola trestná i dnes. Napríklad vlámania, vraždy...
Vyšetrovatelia v knižke rozmotávajú viacero prípadov, ktoré sa postupne zauzľujú a spoja do jedného. Samozrejme všetko vyriešia, i keď s istým šťastím.
Podľa opisu autora sú to všetko vynikajúci kriminalisti, fundovaní, neúplatní, povinností znalí, oddaní... táto črta knižôčky bola najslabšia. Akoby nemali chyby.
Zato sa mi páčili opisy metód vekslákov. Riadenie organizácie, zabezpečovanie, tok peňazí... autor Bohumil Lipert bol buď sám vekslákom (o tom pochybujem) alebo pri príprave mal možnosť nahliadnuť do nejakých spisov skutočných prípadov.
Takže čítanie to nebolo zlé - keby tam len neboli tie ideologické kydy a super vyšetrovatelia.
(písané 4. septembra 2005)
