1. apríl 2006: deň nostalgie

Mnohí z vás sa včera isto dobre zabávali. Či už žartíkmi, ktoré ste si urobili na účet druhých, alebo po tom, čo ste zistili, že ste sa sami stali obeťami aprílového vtípku. Ja som sa však dozvedel vec, ktorá mi veľmi vtipná neprišla. Pred chvíľou som si ju pre istotu overil, či ma náhodou tiež nevodili za nos. Nevodili. Idú zrušiť moju základnú školu.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Na webe Dubnice nad Váhom sa okrem iného nachádza aj zoznam základných škôl v meste . Prvých päť je zoradených v tom poradí, v akom vznikali. "Moja" je tá druhá, na Partizánskej ulici. V čase, keď som na ňu začal chodiť, boli v meste školy len 3. V tom čase bola Dubnica plná mladých rodín, množstvo detí narodených v 70. rokoch si vyžiadalo postavenie 4. a 5. ZŠ-ky.

Dnes je situácia iná. Škôl je viac, než treba. Katova sekera dopadne na tú moju. Komu by sa nevynoril spomienky?

Spomenul som si na svoju prvácku značku, kolobežku.

Na telocvičňu, kde sme drvili sedbal, až sme mali čierne pôvodne červené trenírky a kde sa konali zhromaždenia pri rôznych udalostiach. Neskôr sa tam vyduli parkety tak, že vznikle malé Himaláje.

Družinu s plastovými skladačkami. Mliekovú polievku v školskej jedálni, fuj.

Zber druhotných surovín, keď sme so spolužiakmi a s veľkou károu obchádzali celé mesto, aby sme potom víťazoslávne vyklopili náklad na váhu pri kotolni.

Školské ihrisko, na ktorom sa dal hrať futbal, kde sa behala nenávidená dvanásťminútovka a kde sme spolu s ďalšími tromi spolužiakmi pri tele mali v skoku do diaľky kategóriu sami pre seba.

Pracovňu skupinovej vedúcej pionierskej organizácie.

Kabinet už ani neviem akého predmetu, v ktorom sme sa pripravovali ako družstvo školy na zdravotnícku súťaž. Pubertálni chlapci a dievčatá, v čase vyučovania, zavretí bez dozoru. Normálne sa pripravovali. :-)

Drôtené šatne, pri ktorých ma raz v behu potkol jeden chren, takže som skončil s otrasom mozgu.

Záchody so škaredou čúracou stenou a umývadlami len so studenou vodou.

Knižnicu, v ktorej som napríklad objavil Pipi Dlhú Pančuchu a dvojicu Zikmund-Hanzelka.

Na prvý dotyk s ňadrom dosť vyvinutej spolužiačky, ktorá okolo mňa prechádzala k tabuli.

Spojené lavice z roku päť, ktoré mali rôzne veľkosti. Keď sme sa ako končiaci ôsmaci vybrali za súdružkou učiteľkou z 1. ročníka, tak sme sa všetci horko-ťažko nasúkali do prváckych lavíc. Vydržali.

A ešte kopu ďalších vecí. Viete, že som nikdy nebol v zborovni?

Tak či onak, posledné zvonenie školského roka 2005/06 bude vraj úplne posledným na II. ZŠ-ke. Tak neviem, či si náhodou nezoberiem do júna aspoň raz dovolenku a nepôjdem sa na školu pozrieť. To bude doják... :-)

(písané 2. apríla 2006)