Dilema potenciálneho whistleblowera

O rôznych whislebloweroch sú nakrútené desiatky filmov rôznej kvality. Policajný úradník odhalí korupciu svojich šéfov. Pracovník mäsokombinátu objaví zásoby mäsa, ktoré rozhodne neprípomínajú teľacinu, aj keď po spracovaní sa konzerva hrdí týmto označením. Drobný vládny úradníček sa dostane na stopu mafiánskej skupiny v štruktúrach ministerstva. Príkladov na tony.

Toto sa nedeje len vo filmoch a v Amerike. Aj na našej strane veľkej mláky, v reálnom svete, by bolo treba mnohých Heraklov-Čističov. Abstraktné imaginárne úvahy sa posunú do roviny drsnej reality, keď sa vám zverí kamarát.

Našťastie aspoň nejde o porušovanie zákonov. Ale, chudák, má toho plné brýle, keď vidí, ako je firma rozožratá zvnútra. Šéfovia sú s daným stavom spokojní a majitelia... hm, tí, keďže ide o akciovku, žijú asi v blaženej nevedomosti. Na konci roka sa im vyrobí v účtovníctve nejaký zisk na zalepenie očí, ale...

No to čo medzi tým je,
to sa nik nepýta.
O tom sa nesmie písať,
veď to by nikto nečítal.
(Igor Timko & Ivan Timko)
A teraz nevie, čo má robiť. Zdupkať preč? Práca sa mu páči, prečo by mal chcieť chodiť inam? On by chcel, aby firma šlapala. Na to by bolo treba, aby sa majitelia dozvedeli, ako to vyzerá, potom môžu zasiahnuť. Ale ako? Nemôže dôjsť na valné zhromaždenie, ani by ho tam nepustili. Má napísať najväčším akcionárom list? Anonymne? Verejne vystúpiť (myslím verejne len v rámci firmy) si vyžaduje poriadnu dávku odvahy, musel by si byť sakramentsky istý a ešte by ho aj tak mohli zvládnuť ututlať. Alebo majitelia ovšetkom vedia a chcú, aby to tak bolo, čo tiež nie je bohviečo?

Má dilemu.

(písané 15. marca 2006)

P.S. Pred zopár rokmi na deň presne senátori zabili Gaia Julia Cézara. Mali ho už plné zuby. :-)