Dve veci, nad ktorými som dnes nechápavo krčil plecami

Priame platby. Mlhavo si celý mechanizmus predstavujem asi takto. Poľnohospodár sa napríklad rozhodne, že bude pestovať takú a takú plodinu na takej a takej výmere. Keď splní nejaké podmienky, získa nárok na vyplatenie priamej platby. Nejaký orgán dozoru pritom skontroluje, či skutočne zasial, zasadil, obrábal. Ak áno, je všetko v suchu. Čo znamená, že či je sucho, či je mráz, tieto peniaze dostane, aj keby mu úrodu vybil ľadovec alebo zožrali diviaky. Ako hovorím, toto si predstavujem, na základe rôznych mediálnych šumov.

Ako tomu rozumiem, priame platby mi pripadajú ako spôsob motivácie ľudí, aby sa na poľnohospodárstvo nevykašľali, aby niekto zem obrábal, strovu dorábal a aby sme nepomreliod hladu. Vďaka nim je chlieb lacnejší, než keby poľnohospodár musel všetky náklady, ktoré pri pestovaní obilia má, premietnuť do jeho ceny pre nákupcov. (Nerozoberám, či je tento prístup spravodlivý, rozhodne nevyzerá ako ruka trhu, skôr taká ruka v troch rukaviciach. No ale systém je systém.)

Čo mi však nie je jasné, to je to, v čom podstatnom sa tento systém odlišuje od zápornej spotrebnej dane z mlieka, ktorú onehdy tak veľmi kritizoval Václav Klaus. Vďaka nej mohol byť liter polotučného mlieka na konci socíku za 2 Kčs, pričom okrem ceny, ktorú zaplatil kupujúci, šli výrobcovi ešte peniaze zo štátneho rozpočtu.

Mýlim sa v niečom - mohol by mi niekto vysvetliť, v čom je ten podstatný rozdiel medzi zápornou daňou (tak strašne zlou, že ju bolo treba okamžite zrušiť) a priamymi platbami (tak strašne dobrými, že sa za ne bojuje)?

Registračné pokladnice. Televízna reportáž sa zaoberala faktom, že konkrétne zubári nemusia mať vôbec registračné pokladnice, napriek tomu, že sa im v ordináciách dnes denne točia tisícky, ba vlastne aj desaťtisícky korún. Stavala túto skutočnosť do kontrastu s predávajúcimi na tržnici, ktorých jedna transakcia je rádovo v desiatkach korún a predsa pokladnice mať musia. Redaktorka im zaručene položila sugestívnu otázku typu "Je podľa vás spravodlivé, že zubári registračné pokladnice mať nemusia a vy áno?" - tá síce v reportáži nezaznela, ale odpovede oslovených mi dovolili si toto domýšľať.

Položme si otázku inak. Prečo sú niektoré skupiny ľudí a firiem predávajúcich tovar a/alebo poskytujúcich služby, povinné mať registračné pokladnice - a iné skupiny sú z tejto povinnosti vyňaté? Žiadna sugestivita, zaujíma ma čisto dôvod prečo niektorí áno a iní nie.

Pokiaľ viem, registračné pokladnice boli zavedené z dôvodu predchádzania daňovým únikom. Ich zabezpečená pamäť by si mala uchovávať informácie o všetkých transakciách. Logicky myslím, že čím viac peňazí podnikateľovi prejde rukami, tým väčšiu šancu na daňový únik má. Zároveň platí, že čím viac transakcií, tým ľahšie sa tie únikové medzi nimi schovajú.

Konkrétne zubári asi nemajú jednotlivých transakcií veľa. Za jeden deň najviac v desiatkach pacientov. Ale podobne je to napríklad vo veľmi drahých obchodoch s oblečením, tiež tam majú platiaceho zákazníka raz za uhorský rok. Registračnú pokladnicu mať musia.

V reportáži sa redaktora pýtala aj zubára, že prečo podľa neho stomatológovia registračné pokladnice mať nemusia. Zmohol sa na užasne logické vysvetlenie - ani iné stomatologicky vyspelé krajiny v okolí (my sme? - než odpoviete, radšej si prečítajte zážitok Čecha v anglickej zubnej ambulancii ), menoval aj napr. Švajčiarsko (sic!), ich nemajú. Takže podľa neho je to zbytočnosť. Argumentácia ako delo (ako by povedal môj bývalý šéf, blbosť môžeš prebiť iba väčšou blbosťou, takže redaktorka sa mu mala poďakovať, čo ja viem, napríklad slovami "Merci za Merci, od toho sa zuby nekazia").

Trochu logickejšie znie argument, že zdravie nie je tovar a služba, ktorú nám poskytujú lekári, je výnimočná. S tým súhlasím. Pre niekoho je to dostatočný argument preto, aby práve lekári boli vyňatí z povinnosti mať registračné pokladnice, pre niekoho nie. Pozná niekto iný, pádnejší dôvod? A pre iné skupiny oslobodených od pokladníc?

(písané 6. decembra 2005)