Ako teraz. Rady pri pokladniach sú dlhé, ťahajú sa ďaleko medzi regály. Stojím, čakám, ľudí obzerám. Vtom mi do členka vrazí košík. Obzriem sa. Nejaká babka sa tlačí cez uličku, cez ktorú sa nedá prejsť, lebo som v nej ja. Ani mú, ani bú. Vravím, že tade neprejde. Ale ona vraj ide do druhého radu, tak sa horko-ťažko odstupujem a myslím si svoje.
V mojej pokladni stálo nejaké nové dievča. Úplne čierne vlasy zvláštnym spôsobom zapletené, buď veľmi kvalitná farba alebo kolomaž. Úzka obočie vymaľované dohora čiernou ceruzkou. Celkovo čierne líčenie. Bez mimiky vyzerala ako niekto, kto sa trošku mračí a trošku mu je do plaču. V jednom kuse oslovovala pokladníčku sediacu vo vedľajšej pokladni:
"Teta Silvi, tento chlieb?"
"Teta Silvi, takýto rožok?"
"Teta Silvi, zavolajte strážnika, prosím, ja sa hanbím."
Som na rade.
"Teta Silvi, tento chlebik?" - áno, bral som si polkilový bochníček rascového.
"Nech sa páči, ďakujem. Teta Silvi, zavolajte strážnika, hanbím sa."
Heh, táto nezvyklá žiadosť ma miatla tak, že keď som si všetko naložil do tašky, pozrel som sa, či teta Silvi SBSkára zavolala. Nie, stál opodiaľ. Nuž, podišiel som k nemu a vravím mu: "Tá slečna v druhej pokladni stále vraví tete Silvi v prvej pokladni, aby Vás zavolala. Asi niečo potrebuje..." Pozerám na nemú scénu, voľačo mu ukazuje a strážnik odchádza medzi uličkou pokladnicami riešiť. Nepátram, odchádzam.
To teda bola mantra.
(písané 3. júna 2006)
3. jún 2006 o 10:20
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 061x
Mantra: teta Silvi!
Cestou z práce som sa zastavil v našej samoobsluhe. Vlastne je to tuším supermarket, ale ja to volám obchod alebo samoobsluha. Máme ju pod oknami, alebo keď sa vraciam z mesta, mám ju ako špajzku. Až na to, že sa niekedy riadne načakám, kým ma špajzka pustí von.
Juraj Lörinc
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)
