Na úrade mi zmiešali pocity

Už minulý týždeň som si na webovej stránke onoho úradu pozrel hodiny pre verejnosť a kto má moju agendu na starosti. Zatelefonoval som, aby som sa ubezpečil, že to tam skutočne patrí a aby som sa dozvedel, čo potrebujem. Bolo mi to vysvetlené vedúcim príslušného útvaru.

Vybral som sa tam dnes. Keďže stránkové hodiny boli do 16:30, mal som v pláne tam dôjsť tak okolo 15:30, hneď potom, čo uzavriem svoju predchádzajúcu záležitosť, ktoré mala skončiť o 15:00. Trošku sa však pretiahla, takže som som informátora úradu oslovil približne o štvrtej. Idem tam a tam... Informátor nelenil, číslo na miestnom telefóne vytočil... a nič. Tá pani už tam nebola. V duchu som už začal nadávať, keď tu sa otvoril výťah - a z neho vyliezla práve tá pani. Odpisovala sa... tak jej vravím, že načo som prišiel. Že až v stredu.

Skrútilo mi ústa, ako som sa snažil ovládať a nezúriť a vravím, že predsa tam nebudem chodiť ešte raz. Nechcelo sa jej veľmi späť hore, nechcelo, hneď niekomu volala, že sa zdrží, mne povedala, že mala ísť do nemocnice. Druhá vec je, že úrad už v tej chvíli vyzeral a znel veľmi opustene. Koniec-koncov, bol dnes deň medzi dvomi voľnami, určite mnohí mali dovolenku, pravdepodobne mnohí dnes zdrhli z práce skôr domov... len práve táto pani zostala na celom oddelení sama a musela vybavovať ešte moju záležitosť.

Po ceste hore sa ma pýta, či mám všetko, čo potrebujem. Vravím, že hej. Vymenovala mi to... a ja vravím, že niečo z toho nemám. Ako to je možno? No jednoducho jej pán šéf mi dal nie celkom presné informácie. Druhá vec k naštvaniu. Toto bol najhoší moment. Na námietku, že bez toho dokumentu sa to nedá, reagujem, že sa teda budem musieť sťažovať, že som telefonicky dostal iné informácie. Ohó, to by vraj mohol povedať každý. Ohó, to nie je moja chyba a sťažovať sa môžem.

Medzitým sme sa dostali až do kancelárie a začalo seriózne vybavovanie. Vyjasnili sme si, čo treba, a tetuška mi so zaťatými zubami vystavila dokumenty. Vraj prekračuje svoje kompetencie, keď mi to vybaví bez mne chýbajúceho dokumentu. Celkom jej to verím, lebo mi pred očami zamávala podobným dokumentom od inej stránky. Ale keďže som na všetky otázky odpovedal okamžite a uspokojivo, dostal som, čo som potreboval a na úrad skutočne nebudem musieť v stredu prísť.

Hm, ja byť na jej mieste, asi by som si to nevybavil. Nechcel by som sa prekročiť svoje kompetencie a ak je nejaký dokument k vybaveniu potrebný, jednoducho ho treba, to často nie je len tak. Ďalej, nebola to ona, kto mi dal nepresné informácie... ale pravda, tu sa celkom spolieham na to, že môj šéf je normálny rovný chlap, ktorý neklame a nezapiera. Ak jej vedúci nie je až taký rovný... tak bola v nezávideniahodnej situácii. Naštvaný klient s debilnou požiadavkou, u šéfa sa možno pravdy nedovolá, v nemocnici chorá mať čakajúca na návštevu... aj úradník je len človek. Pravda, vymetený úrad v čase hodín pre verejnosť, to naozaj nie je bohviečo. Ale možno to bolo len na tom konkrétnom poschodí.

Tak to bol konkrétny zážitok bez konkrétnych mien, miest, zvierat a vecí. Dostal som, čo som potreboval a záver stretnutia už bol vyslovene priateľský. Ale v skutočnosti dúfam, že s týmto úradom zase nejakú dobu nebudem mať do činenia.

(písané 31. októbra 2005)