Slovenčina ich (alebo vlastne naša)

Celá reportáž bola v slovenčine a mňa kolísalo vedomie, že znie z českého rozhlasu a nikto s tým nemá problém.

Koniec reportáže tvoril vtip, ktorý voľne reprodukujem.

Dvaja susedia sa zhovárajú cez plot.
"Robili by sme zakáľačku, ale potrebujeme pomôcť, niečo nám chýba."
"A čo, nôž? Môžem vám požičať."
"Nie, ten máme. Potrebovali by sme brava."

Reportáž skončila, my sme sa bavili a popri tom som na pol ucha počul... že redaktor v štúdiu vzápätí po skončení príspevku vtip prerozprával po česky! Opäť voľne:

Dva sousedé se baví přes plot.
"Chystáme zabíječku, ale něco nám chybí, potřebovali bychom pomoct."
"A co vám schází, nůž? Ten bych vám mohl půjčit."
"Ne, ten máme. Ale schází nám prase."

Ostal som v malom šoku. Po tom, čo mi rodičia vysvetlii situáciu, som usúdil, že išlo o dva kľúčové výrazy, bez ktorých porozumenia by vtip nebol vtipný. Zakáľačka a brav.

V zahraničí sa ma v rámci smalltalku (voľného debatenia počas kávových prestávok seminárov a konferencií) často sa pýtajú, ako je to s češtinou a slovenčinou. Nakoľko si rozumieme.

Mám na to štandardnú odpoveď. Vraj staršia generácia, zasiahnutá Československom, s tým nemá problém. Zdá sa, že mladšia generácia už trochu áno. Trochu dosť. Rodičia, ktorí ČRo v kuchyni prakticky dennodenne počúvajú, mi objasnili, že do ČRo písali rozhorčení poslucháči, že nerozumejú slovenčine.

Výsledok: reportáž je v poriadku, no pre istotu prekladajú vtip.

Nie je to veľmi vtipné. Skôr čudné a smutné.