Výchova chlapcov kdesi inde ako v Čechách

Opäť ma raz vietor zavial do Anglicka. Ráno o piatej vstávať, o ôsmej lietadlo z Bratislavy, rokovanie začína v centre Londýna okolo obeda, po šiestich hodinách som sa konečne dostal von, rýchlo na vlak späť na letisko, lietadlo mierne meškalo s odletom, tesne pred polnocou pristátie vo Viedni a už o jednej po polnoci som bol doma. Plný pohody som sa zrútil po postele.

Celodenné napätie pre mňa osobne vyvrcholilo práve v Stansted Exprese po ceste domov. Keď som vstúpil do vagónu, bol ešte pomerne prázdny. Vybral som si na sedenie štvorku so stolom, v ktorej na druhej strane už bola uvelebná dvojica, ktorá na stolík kašlala. Tak som ho okamžite okupoval papiermi, v ktorých som si čítal a robil poznámky na okraj, druhé sedadlo vedľa mńa som zapratal svojou aktovkou, bundou a sakom, kravatu som zložil do aktovky.

Tesne pred odchodom však už vagón bol dosť plný. Zrazu vstúpili tri ženy so štyrmi deťmi, všetko chlapcami. Obzerali sa po voľných miestach, tých zjavne nebolo dosť. Nuž, čo mi zostávalo, svoje pakšamenty som si zo sedadla vedľa mňa vzal a posunul som sa k oknu. S vďačným pohľadom (niet za čo, teda dovtedy nebolo za čo, ako som zistil neskôr) si jedna zo žien vedľa mňa sadla a najmenšieho si vzala na kolená.

Pracoval som ďalej, ako som práve tu minule nadškrkol, v dopravnom prostriedku mi to zväčša ide od ruky. Len tak bokom oka som zachytil, že sa vedľa mňa vystriedalo viacero spolusediacich, všetci asi zo skupiny 3+4. V jedenj chvíli na sedadle vedľa mňa vystrájali dvaja z chlapcov. Zo začiatku nič moc, ale postupne upútali moju pozornosť štuchancami a kopancami. Zahrýzal som si do jazyka, koľko som vládal Nebudem predsa robiť zbytočné dusno.

Ale mal som prehovoriť. Vzkypel som až vo chvíli, keď menší opľul väčšieho a časť ináč dobre mierenej salvy ma trafila.

"Neviete sa správať?" Takto som silným hlasom zahrmel. (Prisahám, že som nepoužil nadávku - sám sa tomu čudujem, kde som zrazu zobral servítku.) A chlapci na mňa pozerajú veľkými očami. A všetci spolucestujúci na mňa pozerajú ... rôznymi očami, zväčša spýtavými.

Takže som preladil a začal nadávaco-výchovnú reč po anglicky... a chlapci stále na mňa pozerajú veľkými očami. To už jedna z náhodných spolucestujúcich, ktorá k nim nepatrila, nevydržala a vraví mi, že chlapci mi asi nerozumejú, že sa jej zdá, že hovoria po nemecky. Ozaj, uvedomil som si, že dakde v podvedomí som nemčinu registroval. Tak som v duchu mávol rukou, dotyčnej som vcelku zbytočne vysvetlil, že ma priopľuli a že to je i na živé deti trochu moc a bolo po výchove.

Ďalej som sa už len na sebe potajomky rehotal...

(písané 24.3.2005)