Hokejová bitka, akú mladší asi nevideli

Začnem v podstate od konca. Pozerám, že Trenčan nahodil na zadný mantinel, je mi jasné, že pár sekúnd sa nebude nič diať, tak som sa sklonil nad žehliacu dosku, aby som rukáv košele vyžehlil poriadne. Naraz počujem vzrušené hlasy... v priamom prenose som prepásol to, čo spôsobilo, že Trenčín ako prvý klub otočil v histórii nášho play-off z 0:3 na zápasy na 4:3. To mladší asi nevideli - ale nie o tom je titulok.

Keby sa mi to stalo prvý raz. Už som toľkokrát prepásol gól, brankársky zákrok alebo faul v priamom prenose, že som si zvykol. Nakoniec, veď na tom svet nepadá a opakovačky sú častokrát fajnovejšie, keď človek vie, kam má pozerať. V televízii je to niečo iné ako na štadióne.

Na štadióne je zase atmosféra. Ešte ako žiak základnej školy a gymnázia som chodil na každý domáci zápas Spartaku Dubnica. Párkrát sme boli aj v Trenčíne (aj preto ma dnešný výsledok vcelku potešil), ale Spartak bol Spartak. Vtedy ešte za Dubnicu hrával Stantien a chytal Vlado Hiadlovský.

Presne v tom období, konkrétne v roku 1987, na juniorských majstrovstvách sveta na Slovensku, teda pred viac ako 21 rokmi sa odohrala historická bitka. Nie doslova hokejová, podľa hokejových pravidiel. Ale doslova bitka.

(Práve odkaz na ňu som objavil v pošte.)

Pamätám si to ako dnes. Finále. Sledoval som to na malom televízore v spálni na druhom programe. Keď už sa hádam minútu bili, všetci, zašiel som do obývačky zavolať maminku, aby sa prišla pozreť na niečo neskutočné. Prišla práve v momente, keď v detaile jeden brankár mlátil druhého. Potom zhasli svetlá v hale...



Odvtedy som bol z hokejovej bitky podobne zhrozený iba raz. Keď pred 10 rokmi Karol Rusznyák rúbal do ležiaceho Igora Libu hokejkou ako sekerou. Pevne verím, že nič podobné sa v tomto, ani v ďalších play-off nevyskytne.