Moj prvy maraton... ako divaka

Neprsalo, nebolo ani horuco, slnko svietilo, no trosku zubato, ani nefukalo, proste celkom fajn pocasie na beh. Nocny posun casu sa mne osobne tiez hodil. Nemusel som sa nahlit, pekne som sa presiel centrom a pred pol dvanastou som sa usidlil kusok za deviatym kilometrom. Kazdu chvilu mali podla rozpisu prebehnut najrychlejsi.

... a uz je to tu! Cyklisti! Jeden, druhy, skupina desiatich, dalsi styria... nesutazia, len sa tak vozia po trati a kontroluju. A uz je to tu! Dve motorky! A auto! A druhe! Kto sa vynori zo zakruty?

Cernoch. Nie jeden, ale cely dav cernochov. Druha skupina, zase sami cernosi. Hm?

Dalsiu skupinu tvorili belosi v sportovych uboroch popisanych reklamami. Aj dalsiu. Obcas sa vyskytol jedinec medzi skupinkami. Takto to slo asi pat minut a uz sa zacali medzi beziacimi objavovat aj vacsie pocty zien, bezci v menej drahom obleceni a dokonca rozne vymodeni, napriklad asterixovske kridla na hlave, bezala reklama na zubnu pastu... Napokon sa ulicou valil v podstate nepretrzity prud ludi. Tisice, tisice bezcov, to treba vidiet. Chvilu bol dav hustejsi, chvilu menej. Hustejsi bol najma okolo bezcov v kriklavozelenych uboroch s balonikmi. Na vestach mali cisla ako 2:59:00 a 3:59:00... prosto udavali rychlost adeptom na dany cas v cieli.

Najma druha polovica startoveho pola si to v tej chvili este vychutnavala a zdravila divakov (aj mna). No, po necelej stvrtine to este bolo v ich silach...

Pravda, nie vsetci. Prebehol posledny udavac tempa, za jeho skupinkou este desat-patnast zufalcov - a uz tu mame zametacov. Sanitka, voz zberajuci zabrany a voz zberajuci odpadlikov. Za chvilu to vyzeralo, akoby sa tu nic nebolo dialo, aj sambova kapela to zabalila.

Presiel som na druhu stranu Mohanu do Sachsenhausenu, ze sa pozriem na priblizne 13. kilometer. Tam bola trosku dedinskejsia atmosfera, miestny komentator vyvolaval, kto prave prebieha, Uli, Georg, Adela, Hans. S jednym robil pocas behu reporter hessenskeho radia rozhovor, druhy telefonoval, chlapik vo fraku v americkych farbach maval kokardou na palici a dvaja bezci sa zastavili pri verande krcmy a zbierali do kasicky. Niektorych som si normalne pamatal z 9. kilometra, najma podla zvlastnych dresov.

Vratil som sa do centra, na teraz 39. kilometer. Asi za 10 minut pribehol prvy cernoch. Potom traja, dalsi traja. Dalsi, dalsi, prvy beloch bol asi desiaty. Bezci pribudali pomaly a niektorym bolo v tvari vidiet, ze toho maju dost. Nazbieral sa okolo celkom slusny dav a povzbudzoval, ako to len slo.

Tak mi napadlo, ze maratony v meste su najma pre rekreacnych bezcov asi motivujucejsie nez niekde v poliach. Pred zrakmi desiatok ludi, ktori lemuju trat prave v mieste, kde mam krizu, sa cloveku asi nechce vzdat. Tak sa trochu prejdem, rozchodim to, napijem sa, urobim si strecing, zaviazem si tenisku... a idem dalej, nezabalim to.
Po hodine sa uz zase valil v podstate nepretrzity dav bezcov. Nebol tak siroky, styri bezci uz aj tak vedla seba bezat nemohli, taku uzku ulicku im divaci nechali, ale aj tak isli zvacsa po jednom, po dvoch.

Verim tomu, ze sa valili este dlho potom, co som odisiel, bojovali so sebou a s casom. Ved ako posledny muz dobehol Vassilios Dostas, ktory na cely maraton potreboval viac ako 6 hodin. A obsadil krasne sedemtisice triste patdesiate piate miesto medzi vsetkymi muzmi. Nerobim si z toho svandu ako onehdy L&S z "uspesnych" vrcholovych sportovcov. Lebo unho staci, ze dobehol. Ako jeho legendarny krajan Feidippides .