Ta guma nebola hocijaka. Bola cierna a tvrda. Mala tvar valca, s priemerom podstavy ovela vacsim nez je vyska valca. Velka… tak akurat do ruky.
Ak este rozmyslate, co to bolo, bol to puk. Nie na nohaviciach, nie kamarat blond vcielky, ale taky, do akeho sa mlati dlhou zahnutou laminatovou palicou. Ladovy hokej. Mnam.
Komu ucaril zvuk puku odrazajuceho sa od tycky branky?
Ked hrac napriahne a priklepom posle vestenicky projektil smerom na branu, skoncit sa to moze vselijako.
Na tycke. Cink!
Vyprasi brankarovi betony. Puf!
Narazi na dreveny mantinel za branou. Prask!
Zatrasie plexisklom. Treeesk!
Bleskovo sa odrazi od betonu pod mantinelom. Tok!
Alebo sa neozve ziaden zvuk. Najskor. Lebo potom cely stadion reve, ze vraj Goooool! Sietka je ticha.
Prisli mi na um dve basnicky z detskej knihy. Boli o zvieracej olympiade. Teraz ich len tak parafrazujem, necitujem.
Kde je slavik? Z klietky vonku!
V sieti puk. Gol od Golonku.
Nemozem za to, ze som velku cast detstva a mladosti travil na hokejovych stadionoch. Vlastne mozem. Rad som tam chodil, s otcom aj bez. Radsej s. Dubnica hrala vtedy len I. SNHL, ale ludi chodilo a vrieskalo vela. Bola to davovka, ake som vzdy mal rad. A dnes?
Bol jeden drak. Mal mnoho hlav.
Chodieval na hokej. Robieval dav.
Idem zahanat nostalgiu sachovymi ulohami. Osamele blaznovstvo. Davovka len na doske.
Nech zije gumovy valec!
Mozem si za to sam. Naco som tam liezol? Keby som sedel na ubytovni a pozeral sachove ulohy, nemuselo sa mi to stat. Pocul som naraz gumy na kov … a prepadla ma tazka nostalgia.