Slovenská reprezentácia opäť v Marianke

Zišli sme sa tam v trochu menšom počte. Len kapitán , vedúci jednotlivých oddelení a niektorí skladatelia, ktorí v období od začiatku súťaže aktívne skladali. Ďalším do toho prišli nejaké rodinné problémy a chrípka. Napriek tomu hlavní ťahúni boli prítomní: popri kapitánovi osemdesiatnik Ľudo Lačný, už tiež dôchodca Štefan Sovík a trochu mladší Laco Salai.

Cieľom tohto stretnutia bolo podoťahovať to, čo sa ešte dalo a najmä vybrať z veľkého množstva problémov tých pravých 21. V každom zo siedmich oddelení tri úlohy, ktoré by mali nadviazať na úspechy z predchádzajúcich svetových súťaží .

A toto je sakramentsky ťažká vec. Predstavte si, že máte vybrať tri tie najvhodnejšie úlohy z trebárs dvadsiatich úplne rozdielnych. Za každou z nich sa skrývajú hodiny uvažovania, ktoré im venovali ich autori dúfajúc, že budú reprezentovať Slovensko. Keď máme 4 vynikajúce úlohy, každú inú - a môžu ísť len tri. Presne takáto situácia sa vyskytla počas diskusie v jednej z troch výberových komisií, ktorých som sa zúčastnil. Dať v takej chvíli nabok vlastné pocity a záujmy a pozrieť sa na všetko optikou prospechu pre družstvo, to si vyžaduje neskutočné sebazaprenie. Aj to som v sobotu zažil a úprimne dotyčných obdivujem.

No bolo ešte horšie. Šesť úloh, z ktorých bolo treba vybrať tri. A kým sa komisia dobrala rozhodnutia, vznikla siedma povšimnutiahodná úloha. Čo s tým?

Za takýchto okolností je div, že si ľudia nevošli do vlasov a prakticky celé stretnutie sa odohralo vo veľmi priateľskom duchu. Navyše preskakovali iskry inšpirácie. Keď jeden z vedúcich oddelení predstavoval kandidátov na výber, povzdychol si, že mu chýba niečo daného typu. A druhý skladateľ, ktorý sa dovtedy daným oddelením vôbec nezaoberal, si hodil na šachovnicu pár kameňov s istou myšlienkou a celý večer, noc a ráno nad schémou sedel. Vysedel z tohto vajíčka niečo nádejné, no ešte treba robiť. Ostáva presne mesiac...

Čerešničkou na torte bola vychádzka. Vybrali sme sa na ňu práve počas krátkeho, ale intenzívneho sneženia. Prestalo a my sme šli po sypkom snehu. Keď doňho človek rýchlo dupol, prúd stlačeného vzduchu pod nohou stihol všetko odfúknuť a utvorila sa stopa ako po medveďovi. Pohoda.

(písané 29. januára 2007)