Ľudia chodiaci na huby sa podľa mňa delia na skutočných hubárov a hľadačov húb. Skutoční oní chodia do lesa na svoje miesta v správnom čase a huby nehľadajú, ale zbierajú. Ja bohužiaľ patrím do druhej skupiny. Svoje miesta nemám a huby často v lese vidím, len keď mi ich niekto ukáže. Môže za to sčasti môj slabší zrak... ale najmä to, že do hubových lesov sa málo dostanem.
Teraz som sa po dlhom čase konečne dostal. Dvaja skutoční hubári vzali dvoch hľadačov a ukázali im dve svoje miesta. Na prvom tiekol potok a skutoční hubári mali revír (jeho brehy) rozdelený. Lepší breh bol ako na potvoru ten druhý, no keďže som nemal vodotesnú obuv, chvíľočku som smutne pozeral, ako sa jeden brodí na druhú stranu. Potom som objavil kmeň padnutý cez vodu, prešiel som po ňom a ...
Našiel som prvého kozáka v živote. Oranžová hlavička na mňa mrkala zdiaľky. A druhého a tretieho. Teoreticky poznám veľa húb, pretože jeden zo skutočných hubárov mi často vysvetľuje a ukazuje na konkrétnych exemplároch fakty popísané v knižkách (ktoré som odmalička miloval, pretože vždy boli krásne farebne ilustrované). Prakticky to tiež nie je úplne beznádejné, no zásadne nezbieram huby, u ktorých si nie som istý. Napríklad takú "sluku", ako ich volajú, by som nikdy nezobral, príliš sa podobá na nejedlotiny či dokonca muchotrávky.
Druhý hľadač húb mi hlásil svoje nálezy, aj som ich prezeral, čistil a vyhadzoval alebo dával do košíka. Rýdziky boli OK. Aj suchohríby, i keď ich bolo viacero druhov. Zopár ďalších húb som nepoznal, na jednu som sa spýtal skutočného hubára. Bola zlá.
Prešli sme na druhé miesto. To bolo hlbšie v lese a opäť sa ukázalo moje "hľadačstvo", keď som hľadal i po ceste tam. Skutočný hubár len zavrtel hlavou: "Nezdržujte sa tu pod tými stromami..." Sklopil som uši a mašíroval.
Druhý hľadač neodolal nástrahám cesty a spomalil svoj postup, pretože prepadol zberu čučoriedok. Ešte dlho nás zvyšných troch dobiehal s prstami i perami modrými ako nebo. Mne sa po ceste do toho pravého revíru podarilo nájsť pár suchohríbov a ... zdalo sa mi, že na mňa z machu pozerá nejaká hnedá huba. V tušení hríba (nie tieňa ani Hríba!) som odhrnul mach a pod viditeľnou hubou som našiel ešte jednu rovnako veľkú úplne skrytú ... a obe lupenaté (čiže nie hríby). Vyzerali trochu ako plávky, ale boli tak nádherne mäsité, že som ich vzal na posúdenie skutočnému hubárovi. Na moje veľké potešenie mi povedal, že to sú jedny z dvoch najlepších plávok. Tak sláva.
Opäť suchohríby, občas rýdzik, dokonca kuriatko. Skutoční hubári už boli trochu unavení, tak nám dvom hľadačom, vždy iba ukázali, kam sa máme pozrieť... a väčšinou tam niečo bolo. Z muchotrávok sme videli najmä červené, ale bola tam i hromada "masákov", jedlých muchotrávok, výstavných exemplárov. Naši dvaja skutoční hubári ich však nezbierajú a tak sme ich nechali pre iných.
A potom prišiel šok. Druhý, doteraz málo spomínaný skutočný hubár nás všetkých zvolal, aby sme sa šli na ničo pozrieť. Div najdivovejší! (citácia tuším Osmijanka (?), aj keď prehnaná) Podpňovky obyčajné (skutoční hubári ich volali václavky) už koncom augusta. Vraj ich nikdy nevideli pred koncom septembra.
Boli ich tam stovky, možno tisíce. Dobre sa zavárajú, takže sme naplnili všetky košíky a obrátili smer pochodu. Po ceste sme ešte našli pár ďalších húb, dokonca mladučkých prášnic (aj starých, ktoré sme rozfúkli).
Keď sme to doma (okrem václaviek) vyložili na stôl, bol to krásny pohľad. Toľko rôznych druhov húb. Okrem už spomenutých ešte masliačiky, hríb zrnitohlúbikový, nejaké hríby smrekové, jelienka a možno som ešte na niečo zabudol.
Ako hovorí iný môj priateľ , tiež skutočný hubár, tento rok je výbuch húb. Aj pre amatérov.
(písané 3. septembra 2005)
