Fragmenty dňa 051031

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

Zašiel som za kolegom, ktorý ma mierne poznačil pri športe . Vyzeral spokojne, že na mne na prvý pohľad nebolo nič vidieť. Neosladil som mu to, ako som sa žartom vyhrážal. Druhý vraví, že by sme z toho mali spraviť veľmi pravidelnú tradíciu. Pýtam sa, že či z chodenia na squash alebo búrania starších.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

Bol som na úrade. To nebol len fragment, to si zaslúžilo samostatný príspevok.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

Odchádzam z úradu. Po niekoľkých automatických dverách prichádza posledná prekážka predtým, než sa dostanem na hlučnú ulicu. Bránička. Ováram ju. Prechádzam. Zatváram ju... a au, au au, jú, do prdele, ja už nemám pätu! Vlastne mám, ale bolí, že by som ju najradšej nemal. Čo sa to vlastne stalo?

Presne v tom mieste, kde býva zatvorená bránka, sa asfalt zrazu prudko zvažuje. Človek by čakal, že keď tam niekde nechá nohu, spodok dverí mu pekne príde k päte a keď ju zacíti, dovrie bráničku. Namiesto toho si buchne trochu vyššie do napnutej achilovky. Nepoteší.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

Vo výklade jedného obchodu som si všimol čudný inzerát. "Prijmeme predavačku s čiastočnou praxou." E? Aká je to čiastočná prax? Že vie brať peniaze a dávať tovar, ale nemusí vedieť poradiť? Že nemusí vedieť predávať, ale musí sa vedieť nalíčiť? Že prax mohla niekde začať, ale ešte nemusela skončiť?

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

V autobuse MHD som si opäť uvedomil, že čokoľvek, to dobré i to zlé, nie je dobré generalizovať. Šofér na dvoch zastávkach počkal, kým dobiehajúci boli už skoro u dverí, potom ich zavrel a zdvihol kotvy. Pritom v sobotu iný šofér tej istej linky počkal so zatvorenými dvermi, kým som dobehol a otvoril mi.

(písané 1. novembra 2005)