Hovoriť nepríjemné veci

Ďakujem všetkým, čo sa k môjmu príspevku o diplomovkách nejakým spôsobom vyjadrili, či už v diskusii alebo dokonca vlastným článkom . Keď som svoje stanovisko sformuloval, napísal, dal som ho prečítať ešte svojmu kolegovi oveľa zbehlejšiemu v akademických veciach (na poličke má 3 čerstvé diplomovky).

Kolega si posudok prečítal, pozrel na mňa a vraví, že drsnejšiu vec ešte nečítal. (Asi si už nepamätal môj minuloročný posudok, v ktorom som jednu prácu temer roztrhal za tri a tiež som mu ho dal prečítať. :-) ) Keď vezmem do úvahy, že som sa posudok snažil písať mierne a berúc do úvahy všetky blogistické rady... no jednoducho sa zdá, že som si už príliš zvykol vyjadrovať svoje názory písomne úplne otvorene. Ináč by sa rôzne pripomienky v rámci EÚ nikdy nedostali do očí a uší ľudí, ktorí dávajú veci pripomienkovať... profesionálna deformácia.

Diplomant si prišiel po posudok, aby ho osobne doručil do školy. Vysvetlil mi, že ich v škole poverili, aby si tieto veci obehali sami! Minulý týždeň ju priniesol, teraz odniesol... Šetria?!

Opäť sa ukázalo, že horšie je to u mňa s vyjadrovaním nepríjemných skutočností, keď ich treba povedať z očí do očí. Je ľahšie napísať ako povedať. Kto nesúhlasí, kto je iný?

Keď pominiem možnosť, že človek písomne osočuje a osobne je samý med, je to oveľa ťažšie povedať niečo negatívne jasne a jemne zároveň. V ohni diskusie človek často nenájde správny výraz, môže sa prerieknuť, pomýliť, zle argumentovať, uraziť druhého... Keď sa píše, možno meniť formulácie, slová, vety, celé odstavce (aj tento som zmenil :-) ), ale vyrieknuté slovo ani párom volov...

(Ako som zistil, práve dnes aj iný kolega bloger písal o podobnom probléme. V diskusii mu čitatelia povedali svoje, ak vás to zaujíma.)

Aby som to nenapínal: rozhovor s diplomantom dopadol celkom dobre. Snáď som ho presvedčil, že nebolo mojím cieľom ho skoliť, že som sa snažil prácu zhodnotiť čo najlepšie... ale myslím, že bol trochu sklamaný. Dvojka je dvojka. Na porovnanie mi prezradil, že kritérium ich školy na oponentov je jednoduché: má to byť človek z príslušnej praxe s VŠ titulom. Všetko. Môže byť i kamarát z mokrej štvrte - ktorý samozrejme niečo už napíše a to "niečo" je návrh na jednotku. Kde sme?!

Mal smolu, že natrafil na mňa... ale koľkí prelezú lážo-plážo? Kto im tam v škole povie do očí túto nepríjemnú vec? Učiteľom, že na to pekne kašlú, a študentom, že život sa s nimi nebude maznať ako ich mäkkučká Alma Mater?

Opäť sa mi dvíha adrenalín... idem si uvariť ukľudňujúci čaj. :-) A možno zájdem na obhajobu.

(písané 12.5.2005)