Keď poctivci kmínia

Pred nejakým časom som popisoval príbeh svojho známeho , ktorý nevedomky porušil dopravné predpisy a doplatil na to. Dnes mám dve čerstvé príhody, jednu moju, druhú si prežil a "vychutnal" jeden môj starší priateľ.

Cez víkend som okrem účasti na riešiteľskej súťaži stihol aj drobný bicyklový výlet s mojou milou. Všetko sa vydarilo, v pondelok som s chuťou vyrazil do práce. Deň OK. Poobede, cestou domov, bolo krásne počasie, prešiel som sa po Obchodnej, kúpil jednu knižku a pred tunelom som v dave čakal na električku, ktoré ma odvezie domov.

Čítal som si, ale keď som počul električku, knihu som zbalil. Úvahy mi voľne plynuli hlavou... ej, ale je pekné počasie, aj včera bolo, žeby som sa šiel trošku povoziť? Čo mi treba spraviť... nič, dnes som si robotu domov nevzal, len si preložim doklady do bicyklovej taštičky. Nastupujem.

Hm, doklady. Doklady? DOKLADY!!! Veď tie sú odvčera ešte stále v bicyklovej taštičke! Vrátane električenky...

V tej chvíli mohli ostatní cestujúci vidieť komickú etudu v štýle Petra Sellersa, keď sa skoro posledný nastupujúci trhal na schodoch, najskôr dole, potom hore, nakoniec si to rozmyslel a doslova vyskočil z voza. Ešte si chytil hlavu do rúk a snažil sa rozdýchať to vydesenie.

Ďalej to už bolo suché. Kúpil som si v stánku lístok a štikol som si.

Môj starší priateľ je rybár. Má mnoho záľub, rybačka je len jednou z nich. Je skúsený, ja sa do toho síce vôbec nerozumiem, ale podľa môjho dojmu prosto "má tie ťahy". Ryby si láka, kŕmi ich na svojich miestach a ony mu za to pekne berú.

Aj tento rok si ich pred začatím sezóny pekne pripravoval. Kapríci chodili ako na zavolanie, Pavlov bol hlavička.

Prišiel deň D. Koniec hájenia, začiatok rybolovu. Rybársky lístok v taške, udice, návnady, krmivo, pakšamenty, klobúčik, ... všetko ako má byť. 4 hodiny ráno. Prišiel na svoje miesto, rýchlo chytil dvoch kaprov a vybral sa domov. Len mu bolo divné, že v tom rannom šere je v revíre sám.

Pre istotu si doma nasadil okuliare, pozrel sa do rybárskeho lístka, kde mal dátum pekne ceruzkou poznačený, ale áno, začína sa 15. mája.

Poobede bol na prechádzke a stretol kolegu rybára. Ten ho zďaleka zdraví a púšťa sa do reči hláškou: "Tak čo? Zajtra začíname!"

Veru, veru, môj priateľ, už dôchodca, bol rád, že na mieste neklepla pepka. Povedal mi to tak, ako to bolo: "Tak si to predstav, ja som po viac ako polstoročí normálne pytliačil. Hrozné, hrozné... to preto, že už zabúdam, všetko si píšem, ale keď si to zapíšem zle, je to nanič... Nechci zostarnúť."

(písané 25.5.2005)