Mladý nočák

Bolo to včera večer. V noci. Vlastne už dnes. Cestou z letiska som sa asi na hodinu zastavil v spoločnosti blogerov , ktorí to ťahali už pekných pár hodín, napriek tomu ich stále bolo ešte viac ako 10. Opustil som ich, keď sa rozhodli pokračovať v družnej zábave v podniku, ktorý od centra ležal opačným smerom ako moja posteľ.

Pod prístreškom postávali dvojice, trojice, štvorice. V tmavom oblečení, zimné bundy, kabáty. Kde-tu osamotený muž, ženy nie.

Ba vlastne áno. Jedna jediná - a v bielej bunde, bielych rifliach, s bielymi topánkami. Nie som si istý, či tam skutočne bola, možno sa mi len prisnila. Do tváře jsem jí neviděl, pokoušela se jí schovat... neschovávala nič. Rovnako ako ja sa pozerala doľava, odkiaľ mali prísť autobusy.

Nie všetci tam pozerali. Nie všetkých zaujímal v prvom rade nejaký zlepenec kovu, plastu a skla pohybujúci sa na kolesách, narvaný inými ľuďmi. Týchto zaujímal ten druhý.

Nedalo sa nevidieť ich, kam sa človek pozrel, boli ich zástupy, aj smerom odo mňa k horizontu, kde sa mal objaviť bus. Len zavrieť oči. Ale prečo, nech sa bozkávajú, keď im to robí dobre.

Boli tam nesmelé bozky dotykom pier, tesne po coming-oute so všetkým očividným faktom, že som zamilovaný, keď sa tváre približujú tak, aby tomu druhému neublížili, aby si vychutnali chvíľu, keď tomu ešte úplne neveria. Boli tam hĺbkové prieskumy ústnej dutiny a mandlí, keď človek nevie, či sa prijímateľ svalu má pogrcať, vkĺznuť tomu druhému pod kabát alebo ho rovno zatiahnuť do temného kútika hneď vedľa.

Vizuálne zážitky boli doplnené akustickými. Trojica mladíkov v coolovom oblečení sa snažila podobať Kontrafaktu aj rečami: "Ty čo riešiš, kámo? Moju bývalú? Tam stojí, sa pozri, zavri chlebáreň. Statočná piča a punktum."

(Ešte na letisku v Bruseli sme sa s kolegyňou z Ministerstva financií v rámci čakania dostali k mladej generácii. Ani ona ich nechápe - a to je odo mńa o 1 generáciu základnej školy mladšia...)

Začali sa trúsiť autobusy. Vypustili ich z hniezda na Hlavnej stanici skoro naraz. Strhol sa ruch, presuny spredu zastávky dozadu, zozadu dopredu, chvatné lúčenia, výkriky. Chlapík vyšiel z podchodu s práve zapálenou cigaretou, zbadal žiarivé žlté číslo, rozbehol sa, cigaretu odhodil. Kotúľala sa, nebol to špak, odpadávali žiarivé kúsky, zastavila sa, ešte tlela. Ak ju nikto vo všeobecnom chaose nepošliapal, nejaký somrák si ráno dobre pofajčí.

Všetkých nás pohltili útroby busov. Niektorých skôr, zastávka sa vyľudňovala. Rozviezli, vypustili - a ja som zomrel do postele.

(písané 10. decembra 2005)