Nie je to tak dávno, čo Tomáš písal o super anketárke so super výhrou . Teraz sa pred Tescom pohyboval celý húf ľudí naháňajúcich obete. Väčšina z nich boli "mladí moderní jinoši", čiže mlamoji v oblekoch, s koženými doskami v rukách, z ktorých eskamontérskym trikom vyťahovali informačné brožúry. Začul som radu skúsenejšieho člena svorky mláďaťu: "... musíš oslovovať starších pánov ..."
Mlamoj s dlhými vlasmi zviazanými do konského chvosta bol nakoniec prvým, ktorý ma oslovil. Neviem, či predtým tiež dostal takú istú radu a zaradil ma medzi staršiu generáciu alebo či len práve nemal nikoho lepšieho na dostrel. Bez ostychu vstúpil temer do mojej intímnej zóny a vykladal a vykladal. Mal to dobre naučené.
Za pár stovák (tuším osem alebo deväť) som si mohol kúpiť dve informačné brožúry obsahujúce hlavne päť a päť lístkov zdarma do Divadla West a na predstavenia Geduru - Slovenskej muzikálovej spoločnosti . Mechanizmus je vraj jednoduchý. Vstupenka zdarma funguje na princípe 1+1, čiže jednu normálnu si šťastný majiteľ kúpi na bráne a s druhou ide zadarmo napr. jeho spoločníčka. Povedané slovami agenta, "pán je predsa gentleman".
Do Westu by bolo treba päť vstupeniek minúť do konca sezóny 2005/2006, gedurové do konca tohto roku. Nieže by som bol nekultúrny človek, do divadla občas chodím (mlamojovi som to priznal, takže po prvom kontakte neodišiel), ale 5x za 3 mesiace, to je na bežného človeka dosť.
Vŕtali mi v hlave dve otázky.
Ako sa človek so "vstupenkou zdarma" dostane na vypredané predstavenie a kto mu zaručí, že pri priemerne naplnenom divadle bude sediť vedľa svojej spoločnosti?
Bola táto tlupa tlupou podvodníkov predávajúcich vodu alebo je takýto model predaja vstupeniek normálka? Každopádne som o tom nenašiel ani slovo na vyššieuvedených stránkach divadiel.
Mlamoj pochopil, že u mňa biznis nebude, mne však skrátil chvíľu čakaním, takže som sa naňho vôbec nehneval, že si na mne brúsil predajné umenie. Vadil mi však kúštik jeho poriadne kávový dych.
Odišiel, no neprešli ani tri minúty, keď sa u mňa zastavil iný člen svorky. Mal krikľavú kravatu, ružovú či fialovú. Položil mi originálnu otázku: "Neviete náhodou, koľko je hodín?" Skoro som sa mu zasmial do tváre, na námestí, kde operovali, je najmenej trojo výrazných hodín, ale už som sa skvelo bavil. Povedal som, že asi trištvrte na päť. Druhá otázka: "A chodíte niekedy do divadla?" Mal som čo robiť, aby som sa nerehotal a rozhodol som sa netrápiť svoje rehotuchtivé vnútro ďalším napínaním situácie: "Už mi to ponúkal kolega..." Plížil sa preč, ešte som za ním zavolal: "Nie na päť, na šesť! Som sa pomýlil!"
Dorazila moja milá...
(písané 24. septembra 2005)
