Naše drahé vecičky

Asi každý človek ich má. Veci, ktoré často nemajú veľkú peňažnú hodnotu a v záložni by za ne dostali tak na jedno pivo, ak vôbec. Koho by však napadlo bežať do záložne so svojím obľúbeným ťažidlom, kusom skla, v ktorom je zaliata modlivka?

Takýchto drobností nás obklopuje veľa. Mám poruke stojan na perá, v ktorom na čestnom najvyššom mieste tróni "ICO PEN", jednorazové červené pero, kúpené ešte za socíku. Už nepíše, ale nedokážem sa s ním rozlúčiť. Občas ho chytím do ruky a hrám sa s ním. Jeden kamarát má pri počítači mimozemšťana, umelého panáka pospájaného pružinkami, brnká mu po nose a E.T. sa vrtí. Aj moja kamarátka ešte na vysokej škole na intráku mala na stole takého malého tučniaka. Kedykoľvek som k nim na izbu prišiel, spýtal som sa jej, že čo tučniak. Ona len: "Kýve." Aby som si to overil, nahol som mu hlavu dopredu - a naozaj kýval.

Tým sa dostávam k skutočným postavičkám, ktoré nás sprevádzajú celý život. Koľké dievčatká tak milujú svoje báby, že im od samej lásky ostrihajú všetky vlásky? Macíkov takých alebo onakých mávajú aj chlapci. Spomeňte si len na Maznáča Joeiho z Priateľov... a to nebol jediný dospelý človek (aj keď u Joeiho o tom možno s úspechom pochybovať) s podobnou potvorou. Poznám manželov, ktorí si ráno ustelú posteľ a potom do nej dajú spať plyšového krtka (z Krtka) 50 cm veľkého. Niektorí svoje potvorky i obliekajú.

Ozaj, oblečenie, to je kapitola sama o sebe. Aj ja mám svoje obľúbené veci, dokonca by som povedal, že čím staršia je nejaká košeľa alebo nohavice, tým radšej ich mám. Nosím ich, nosím, až kým ich úplne neprederiem. Nemusím dodávať, že moja najmilejšia je zo mňa kvôli tomu niekedy úplne na nervy. Je nás takých veľa a tie naše ženy si s nami užijú. Typické ženské ťahy s oblečením sú asi trochu iné, obľúbené kusy majú špeciálnu starostlivosť. Potom tu sú topánky, kabelky...

Keď už sme u sebakrášlenia, spomeňte si, aký ste mali pocit, keď sa Vám zlomil zub na obľúbenom hrebeni. Človek hľadá taký istý po všetkých čertoch, no už nikde taký nekúpi.

Nakoniec pár slov o takých drahších a väčších vecičkách. Sú i také. Koľkí z vás dali meno svojmu autíčku? Môj kamarát nazval svoju ojazdenú škodovku Lízinka (kozenka :-)), staral sa o ňu veľmi pekne a keď sa jej za veľkého plaču dcéry zbavil, nové auto nazval Brian (podľa MP). Pod Brianom už za pekných dní nelíha, jednak by ho zo servisu hnali, keby sa vŕtal v elektronike a druhak má už v garáži montážnu jamu. Ale má rád i Briana.

Uvažujem nad tým, prečo všetky tie hovadinky potrebujeme a ako si k nim vytvoríme citový vzťah. To sú veci...

Písané na pamiatku môjho peračníka, ktorý ma nečakane opustil minulý týždeň. Chýba mi.

(písané 3.5.2005)