Sú veci, ktoré mi voňajú, a sú veci, ktoré mi smrdia. Nechápem, ako niekto môže do seba dostať bryndzu s jej zápachom, no pokojne budem mlieť čerstvú hovädziu pečeň s jemným pachom krvi, ktorá ňou ešte krátko predtým prúdila.
Už dávno mám v sebe zafixovanú vôňu sušených húb, ba dokonca mám niekedy pocit, že niektoré skupiny húb od seba takto rozoznám. Pravda, sáčky s hnedými "papierikmi" za opierkou hlavy naplnia interiér auta tak intenzívnou vôňou, že citlivejšieho človeka z toho i hlava rozbolí.
Čerstvé huby voňajú každá inak. Len si to predstavte, strčiť nos do plného košíka. (Len keby podaktorým nevadilo, že všetko oňuchávam ako pes.) Smrekový hríb. Kuriatko. Rýdzik. Václavka. Plávka vylúpnutá z hlbiny lesného machu.
Nakoniec i les samotný. Predstavte si teplé letné popoludnie bezmála kilometer nad hladinou mora. Smreky, pásy teplého a studeného vzduchu nasýteného živicou, zohriatym ihličím, čučoriedniskom, machom a lesnou pôdou. Všetky zmysly sú zaplavované rozkošou, vrátane hmatu, ten chôdzou po mäkkom pérujúcom koberci.
Keď sa strom zotne, zostane z neho drevo. To sa nájde v šope. Pílené vydáva intenzívnu drevenú vôňu. Odležané sa zdá byť odpísaným. Skúste ho však chvíľu káľať a smrek je opäť na chvíľu smrekom. Húževnatá jabloň po rozštiepení nevonia silne, ale pripomína to, čo sa neskôr vezie do pálenice na jabĺčkovicu.
Kravky prešli, zostali po nich len čerstvé nevábne nugáty. Drevený záchod. Za kombajnom sa zvíril prach a vietor k nám zaniesol vôňu mladej slamy. Pole poliali močovkou a tá smrdí podľa vetra. Niekde strnisko vypaľujú a nozdry štípe dym. Tráva na kope nehorí, len tlie a robí dymu ešte viac.
Niečo iné je ohnisko obložené tehličkami s nakáľaným drevom, horí jasne oranžovým plameňom a vonia. Ešte teraz mám od neho nasiaknuté tričko. Priam vyzýva k tomu, aby ste vzali nôž, nakrojili špekačku a nastokli ju na palicu. Čo na tom, že je to viac pekársky ako mäsiarsky výrobok, nozdry sú naplnené skvelou arómou a spokojnejšie ako jazyk.
No nie je zlé ňuchať ani hovädziu roštenku. Kurča na kari. Slepačiu polievku. Práve uvarené zemiaky. A vyprážané klobúky bedlí... ani som ich nejedol a predsa ma nadchli.
Zastavíte na pumpe a do hlavy vám udrie pach benzínu. Naftové nákladiaky smrdia, ale splodiny motorky, ktorá vedľa nás odštartovala, vo mne vyvolali predstavu kľučkujúcich motokár alebo rozviatych vlasov. Pravda, motorkár mal prilbu...
Keď už sme u vlasov - viete ako voňajú vlásky mojej milej? Alebo jej pokožka? Neviete. Tak teda, aby ste vedeli: pekne.
Taká bola moja dovolenka. Zväčša voňavá.
(písané 3. septembra 2005)
