Po stuhnutí zovretie a závisť

Mal som dnes fakt dosť ťažký deň v robote. Kolegovia z práce i naši "klienti" z komerčných bánk by vedeli povedať, koľko som toho dnes mal na hlave. Vymotkal som sa z mrakodrapu o 18:30. Medzi mnou a zastávkou legendárnej 39-ky, ktorou som sa pár zastávok chcel odviezť, ležala križovatka.

Obyčajná. Skoro. Okrem 4 ciest ešte električková trať. Semafory. Všetko jasné. Chcel so prejsť súbežne s električkou, ktorá stála vedľa mňa. Električka čaká na dve svetielka nad sebou. Ja na zelenú spolu s asi 15 ľuďmi, ktorí potom zahli do Slovenského rozhlasu. Konečne.

Električka sa pohýňa. Náš panáčik naproti sa rozkročil. Všetci sme vyrazili. Tu sa zrazu pred nami i električkou zhmotnilo osobné auto. Model limuzína. Zahlo doprava pred električku, na červenú a tam, kde sa doprava nemá čo odbočovať. Debil, debil, debil! Nejakým zázrakom doňho električka neurobila prípojným zariadením dieru. Nejakým zázrakom mi neprešiel kolesami po prstoch nôh.

Zastal a čuduje sa. Zopár nás zovrelo päsť a pod vplyvom adrenalínu sme niečo neartikulované, prípadne artikulované, lež nereprodukovateľné vypustili z úst. Zase sa pohol a odišiel.

Ešte v šoku som sa doplazil na zastávku električky a snažil sa upokojiť. V tom vidím hnať sa okolo mladého kolegu (hehe, akoby som ja bol starý...), pristavil sa u mňa. Kam šiel? Do Slovenského rozhlasu! Na koncert festivalu Melos-Étos! Ach, tak som mu na sekundu závidel... na každý Melos sa snažím zájsť... dokonca som o tom kedysi napísal krátky dojmovník , no skrátka, budem si musieť niečo vyhliadnuť, asi najskôr budúci týždeň.

(písané 8. novembra 2005)