Už som chcel odísť, chcel som byť o piatej na Obchodnej. Ale mrak, ktorý sa vynoril za Kramármi, ma stále viac znepokojoval. Viseli z neho šedé závesy. Najskôr som myslel, že keby som šiel hneď, stihol by som to.
Vtedy zmizol Kamzík. Potom Kramáre. Dom za domom na úbočí Kamzíku sa strácal v hmle. Zotmelo sa. Zákruta Pražskej stmavla a zaleskla sa. Ľudia tiež zmizli, po ulici chodili len dáždniky. Vtedy som už videl kde-tu kvapku. A potom som už nevidel skoro nič, celé sklo bolo rozmazané ako v GIMPe po aplikácii príslušného efektu.
Cez hmlu, vlastne oblak, ktorý ma obklopil, som sa snažil niečo zazrieť. Marilo sa mi, že vzadu je svetlo, možno viac svetla, ako tu u mňa. Kurnik šopa, naozaj. Ako rýchlo ten výdatný dážď prišiel, tak rýchlo i prešiel. Kvapiek bolo čoraz menej a hore na oblohe už bolo vidieť viac modrého ako sivého. Domy v diaľke zúrivo zožltli, zbeleli, sčerveneli.
Aj hlavná stanica. Sivota hore zmizla, ostali len lesklé ulice. A malé kvapky na oknách, ktoré neprežijú teplý večer, to sa stavím.
Trvalo to možno desať minút. Zhora toho vidno viac ako zdola. Dole by som určite šomral, že prší.
(písané 30.6.2005)
30. jún 2005 o 19:19
Páči sa: 0x
Prečítané: 770x
Prišla parádna prehánka
Pracujem, kde pracujem, a moja kancelária sa nachádza na 23. poschodí. Mám výhľad na Kamzík, železničnú stanicu a Slavín. Veľmi si ho neužívam, najmä dnes nie, keď som mal 5 dlhých stretnutí mimo, ale napriek tomu som ešte stihol zaujímavé divadlo. Dážď.
Juraj Lörinc
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
