Súľovské skaly celkom ušli

Pôvodne sme mali namierené na Moravu, ale nakoniec sme prišli na to, že nadpolovičná väčšina z nás ešte nevidela Súľovské skaly na vlastné buľvy. Autíčkom sme tam došli približne na obed. Okamžite sme boli postavení pred voľbu: zaplatiť 30 korún na nestráženom platenom parkovisku (presnejšie povedané vydieračskú daň za nulovú službu, pretože vyberačka nás okamžite poslala parkovať na trávu!) pri štartovom bode náučného chodníka a riskovať silný dážď alebo auto niekam schovať? Zaplatili sme.

Kým sme sa liepňali hore zelenou značkou k prvému postupovému bodu, popŕchalo. Niektorí prejavovali známky netrénovanosti. Chodník bol klzký a pomaly sme začali pochybovať, že zídeme dole bez následkov.

Asi po polhodine sme došli k prvým skutočným skalám. Dobre známa Gotická brána, výhľad do doliny, ktorou sme na Súľov prišli... Práve v tom čase ustal dážd, takže sme sa zhodli, že ideme ďalej. Prišli sme až na hrad cestou lemovanou viacerými vyhliadkami, je to paráda.

Teda, hrad... Aj zrúcanina je príliš silné slovo. Ostalo len pár múrov. Našťastie sú do nich povbíjané kovové kruhy, aj vďaka ktorým sa dá vyjsť až na najvyšší bod hradného vrchu. A z toho je výhľad fantastický. Je vidieť celý oblúk Súľovských vrchov, celú kotlinu začínajúcu Súľovom a na juhu končiacu Hradnou, na druhú stranu dolina vedúca von zo Strážovských vrchov cez Jablonové (ktoré má v erbe jednorožca :-) aký to má súvis?) k Predmieru, kde sa narodil Jozef Ignác Bajza...

Krásny pohľad bol na lúku nad Súľovom s roztratenými sivými bodkami. Jeden Čech sa nás opýtal, či tie pampelišky sú ovce. Prisvedčili sme, nám zhora pripomínali skôr margaréty. Keď už spomínam Čechov, bolo ich tam niekoľko, dva podľa účesov vyzerali, akoby si odskočili cestou z CzechTeku na SlovTek :-) Nielen Čechov bolo veľa, i Slovákov a celkovo to hore vyzeralo ako v stredu o piatej na Obchodnej v Bratislave - tlačenica a to v úžinách doslova.

Dole z hradu sme schádzali inou cestou. Je na nej zábradlie a keď sme sa po desiatich minútach sústredeného zostupu obzreli hore, pretierali sme si oči... už by sa nám druhý raz hore v tej chváli určite nechcelo. Pokračovali sme dole, až sme došli na lúčku, ktorú vraj stráži kamenný Indián. Aspoň tak tvrdí tabuľa náučného chodníka. Blízko sme našli studničku, doplnili sme z nej hrb mojej sestry, ktorá sa dnes hrala na dromedára (= mala na chrbte CamelBak).

Zvyšok cesty späť už bol pohodový, keďže bol dlhší, klesanie nebolo vôbec drsné, takže sme si okrem cesty všímali i Slnko, ktoré už pražilo, rastlinky tisícorakej vône a hadíka, na ktorého sme skoro vstúpili.

Pravda, Slnko nevydržalo veľa, zo západu sa prihnala búrka. Našťastie sme už v tej chvíli boli v aute na diaľnici smerom do Dubnice. Neostalo nám nič iné, iba si gratulovať, ako sme to dobre vymákli s časom... vošli sme sa medzi dva dažde. :-)

A ešte zopár fotiek...

Hore na hrade sme mali šancu sa odfotiť: to je moja milá a ja...


Náš nosič vody - dromedár - sa zjavne zaľúbil do kameňa so značkou.


Fotené z vrcholu hradu... nejakí ľudia sa potom vyškriabali do tejto brány o ničom.


A toto je naša celá skupina - sprava Adri, nad ňou Jety, Dašenka a nakoniec ja. Pravda, chýba ešte Urban, ktorý skoro nedal Nikona z ruky.


(písané 6. augusta 2005)