To boli dva dni-blbce

Začalo to v piatok ráno. Ako som už spomínal, som niečo ako odborník na Nový Bazilej a to so sebou občas nesie prednášanie pre iných. V tomto prípade išlo o druhý beh prvého dielu workshopu pre interných audítorov bánk. Druhý beh, to znamená, že sme všetci prednášajúci viac či menej opakovali svoje pripravené vystúpenia. S obmenami, u mňa negatívnymi. Asi v štvrtine mojej prezentácie som sa zastavil a ospravedlnil sa publiku, že mi to nejako nejde... a potom to zrazu bolo trochu lepšie. Môj riaditeľ mi síce tvrdil, že to bolo OK, ale sám som z toho mal dosť zlý pocit. Uvidíme hodnotenia lektorov.

Potom to šlo, šlo, a večer som vyrazil na basketbal. Nechcelo sa mi, ale nakoniec som sa nechal presvedčiť, že aby som šiel. Z našej partie bolo v telocvični akurát 12 hrjúcich ľudí vrátane mňa, takže v oboch družstvách bol po jeden na striedanie. Ideál, ale mne hra nešla. Vlastne, nešla mi najmä streľba. Trvalo viac ako jeden zápas, kým som konečne dal kôš. Patrične som to oslávil ujúkaním.

Ako bonus mi ušiel predposledný autobus zo Slávičieho údolia. Odchod má 22:40 podľa cestovného poriadku, ale už o 22:38 som videl len červené svetlá. Keďže posledný autobus ide až o 23:05, šiel som domov pešo. Došiel som niečo po jedenástej a umrel som do postele.

Ráno som si šou s autobusom zopakoval. Pred nosom mi jeden ušiel, keď som šiel do obchodu. Takže som šiel 3 zastávky pešo do kopca. V obchode som zistil, že nemám mincu ani vhodný žetón do pojazdného košíka, a pretože tam bolo veľmi veľa ľudí, normálne som musel chvíľu čakať, kým sa uvoľnil košík do ruky. Je toto normálne?

Vrchol všetkého prišiel dnes poobede. Tešil som sa na squash s kolegami , zacestoval som si do centra, kde ho hrávame a v šatni som zistil, že som si v noci síce vybral zo športovej tašky basketbalové topánky, ale ani v noci ani pred squashom som si do nej nevložil squashové. Nemal som v čom hrať. Kolega mi ponúkol svoje náhradné tenisky, ale mali čiernu podrážku a tak som mal zábrany ísť v nich na kurt, kde je výslovný zákaz vstupovať s čiernou podošvou. Preto som skoro 50 minút strávil behaním po športových a topánkových obchodoch a kúpil som len to, čo "dokázala analýza".

Ani sa nepýtajte, ako sme nakoniec topánkovú dilemu vyriešili. Hral som potom ako ponocný a prehral skoro všetky sety.

Tento blogový príspevok by bol temer bez pointy, keby mi nenapadol cestou domov titulok. Nie dni-blbci, ale dni-blbce. Deň je predsa neživotný, blbec je v tomto prípade tiež neživotný a preto je podľa vzoru stroj. Musí byť. A ak aj náhodou nie je, tak je.Pointa predsa len nie je - takže je to odsúdené len do môjho blogu a nie na SME hlavnú stránku... trepem, čo? Príhodné zakončenie nie bohvieakého dňa. :-)

(písané 19.3.2005)