Zaoberá sa minimálnym počtom ťahov, ktoré treba na zloženie Rubikovej kocky a je (očakávateľne a pochopiteľne) napísaný štýlom síce vyvolávajúcim záujem laikov, ale pre odborné oko dosť nepresným.
Ak sa spýtate "na koľko ťahov možno zložiť Rubikovu kocku?", automatická protiotázka znie "a čo je jeden ťah?". Má zmysel, nakoľko otočenie jednej steny o 180° sa dá chápať ako dve minimálne otočenia o 90°. V závislosti na odpovedi na uvedenú otázku [a) ťah je otočenie jednej steny o 90° alebo 180° - ostaňme pri pomenovaní ťah, b) ťah je otočenie jednej steny o 90° - nazvime to štvrťotočka] sa súčasný stav poznania dá zhrnúť takto :
a) Existuje algoritmus, ktorý akokoľvek zamiešanú Rubikovu kocku zloží na 26 ťahov. Existuje pozícia, pre ktorú je minimálny počet ťahov 20.
Práve na základe posunu schopnosti čokoľvek zložiť na 26 ťahov teraz celá záležitosť vyplávala do mediálnych vôd - Daniel Kunkle a Gene Cooperman nedávno publikovali článok s týmto výsledkom.
b) Existuje algoritmus, ktorý akokoľvek zamiešanú Rubikovu kocku zloží na 35 štvrťotočiek. Existuje pozícia, pre ktorú je minimálny počet štvrťotočiek 26.
Samozrejme, s obmedzením pojmu ťah na štvrťotočku sa dalo očakávať predĺženie minimálneho riešenia.
Nasleduje trochu kritiky s vysvetlením.
Čo je však v článku v Pravde nepresné (doslova blbosť), je odstavec: "V roku 1997 profesor Richard Korf ukázal, že optimálne riešenie Rubikovej kocky je osemnásť ťahov a sám veril, že každá kocka sa dá zložiť len pomocou dvadsiatich ťahov."
Ak by Korfov algoritmus riešil optimálne na 18, prečo by sa teraz robilo také haló okolo 26? Zádrhel je v tom, ža Korf nedokázal optimalitu riešenia Rubikovej kocky. Jednoducho svojím algoritmom vyriešil konečný počet Rubikových kociek a pre všetky malo optimálne riešenie najviac 18 ťahov. To však nie je dôkaz! Ostatne, Korf to ani za dôkaz nevydával, nanajvýš formuloval smelé hypotézy, pričom hypotéza o minime 20 ťahov ešte stále nebola vyvrátená. To len niekto píše o niečom, čomu nerozumie, a tak zavádza laikov.
Možno sa spýtať, ako je to vlastne s dôkazmi v tejto oblasti. Ako vidno aj z vyššie uvedeného prehľadu, vývoj postupuje salámovou metódou. Je to pritom taká svadobná saláma. Odhrýza sa z nej z oboch strán, dolné odhady minimálneho počtu ťahov sa časom zvyšujú, horné sa znižujú - a keď sa jediaci niekde v strede stratnú, bude na svete presný výsledok, svadba a šťastný život až do smrti.
V zásade pritom existujú 2 druhy dôkazov. Konštruktívne a existenčné. Konštruktívne sú obľúbenejšie, ich výsledkov je konkrétny postup riešenia, konkrétna konfigurácia kocky. Naopak existenčné dôkazy sú svojou podstatou éterickejšie, ich výsledkom je len poznanie, že niečo sa dá, niečo existuje - ale nedávajú do ruky nič ďalšie konkrétnejšie. Môžu však byť dôležitým krokom ku konštruktívnemu dôkazu. Ľahšie sa hľadá niečo, o čom človek vie, že to existuje. O tom by vedel rozprávať taký Heinrich Schliemann - aj keď pravda ten nevedel, iba veril, ale tak silno, akoby vedel. :-)
