Manžel,ktorý čítal noviny a dvaja synovia,ktorý pozerali telku a surfovali po nete,sa hrmotne prihrnú k stolu a netrpezlivo štrngocú príborom.
Žena prichádza. Ale namiesto voňavého jedla položí na stôl kôpku sena.
"Čo to má znamenať?, čudujú sa všetci traja,"zbláznila si sa?"
"Žena si ich premerala pohľadom a s anjelským pokojom povedala: "Ako som mala vedieť, že si to všimnete? Varím vám už dvadsať rokov a za celý ten čas som od vás nikdy nepočula nič, čím by ste dali najavo, že neprežúvate seno."
Našli ste sa v tomto krátkom príbehu? V dnešnej uponáhľanej dobe niet divu. My ľudia sme zabudli na to že nič nie je samozrejmosť. Za mnohými pre nás samozrejmými vecami sa skrýva snaha niekoho nám blízkeho, ktorý sa zriekne svojho pohodlia, niekoho kto obetuje svoj voľný čas a nezištne sa postará o to aby nám nič nechýbalo. Aj keď v 21. storočí nám náš každodenný život uľahčujú počítače a rôzne výdobytky techniky, nákup z obchodu sa neprinesie sám. Prinesú ho ruky našich milujúcich mám, otcov, manželov či manželiek. Pračka či umývačka riadu nám síce uľahčí prácu, ale dokončiť to musí aj tak opäť len človek. Človek, ktorý by si namiesto každodenných rutinných prác, možno radšej prečítal knihu či spravil si prechádzku do prírody. Človek, ktorý dlhé roky bez povšimnutia najbližších zabezpečuje plynulý chod domacnosti. Človek, ktorý si už na takýto spôsob života zvykol. Tiež to berie ako samozrejmosť. Je to jeho životný kríž. Keď sa mu aj niekto ponúkne s pomocou nedokáže ju prijať. Za tie dlhé roky žitia v tomto "väzení" si naplánuje činnosti tak, aby stíhal. Tak aby bolo všetko tip top. Neuvedomuje si však, že práve týmto spôsobom sa stáva otrokom svojej domácnosti a žije životom sluhu. Ľudia pre ktorých sa takto obetuje si nevšímajú tieto drobnôstky. Zvykli si na to,že nemusia ani prstom pohnúť. Im tento spôsob života vyhovuje. Majú čo jesť, majú čisté a vyžehlené oblečenie, vždy sa vracajú do voňavého domova. Niekto sa o nich postará... A však je tu niečo na čo by sme nemali zabúdať: Práve my máme nesmiernu moc rozhodnúť o tom, či tí čo žijú s nami budú šťastní, alebo nešťastní.Zvyčajne na to stačí povedať, alebo zabudnúť povedať jedno slovo: "Ďakujem".
