Priroritou dobrého poľovníka by mala byť vysoká erudovanosť nielen pri love zveri, ale tiež v oblasti znalosti prírody, života zveri, životného prostredia a v ochrane i cieľavedomej regulácii života v prírode.
Prioritou dobrého ochranára musí byť spoznanie zákonitosti prírody a života v nej, aby dobre zvládal svoje úlohy.
Okrem toho by mal byť morálny profil obidvoch nespochybniteľný.
Zásady morálky v poľovníctve boli v minulosti príjimané čoraz viac, následkom čoho verejnosť s uznaním prijala poľovníctvo ako odbornú činnosť, ktorá je zameraná na starostlivosť o zver. Organizácia poľovníctva, pravidlá hospodárenia so zverou i otázky ochrany a starostlivosti o zver - to všetko dosiahlo vrchol v 20. storočí. Dôkazom toho je aj stála druhová pestrosť a bohatosť fauny na Slovensku. Z toho jasne vyplýva že poľovníctvo je naše kultúrne dedičstvo a preto je potrebné k nemu pristupovať zodpovedne, s úctou a odbornosťou. Je veľký predpoklad, ak poľovníctvo ostane v správnych rukách, že v podobnom pozitívnom trende sa bude pokračovať aj v 21. storočí.
V západnej Európe silnejú tlaky mimovládnych ochranárskych organizácii na celkový zákaz lovu. Čoskoro sa však ukázalo, že vylúčenie poľovníctva z prírody nie je také bezproblémové ako si predstavujú mimovládne ochranárske organizácie. Niektoré druhy zveri sa premnožujú a spôsobujú vysoké škody. Niektorí ľudia sa tak vzdialili od prírody, že v zákaze poľovníctva vidia krok k lepšiemu svetu. Snahy o obmedzenie poľovníctva a zákaz poľovania sa zväčša uplatňujú metódou postupných krokov. Patrí k nim napríklad vyhlasovanie nových a nových chránených krajinných oblastí a chránených vtáčích území. Patria k nim aj zákazy niektorých spôsobov lovu a skracovanie zoznamu živočíšnych druhov, ktoré podliehajú poľovníckemu právu. Neprajníci lovu sa snažia dosiahnuť podriadenie poľovníckej legislatívy právu ochrany prírody, aby poľovníci boli odkázaní na súhlas ochranárov, ktorí by určovali aký druh, v akej oblasti a akým spôsobom možno alebo sa musí loviť. Tieto snahy už ale presahujú oblasť poľovníctva a dotýkajú sa širších vrstiev obyvateľstva. Veď všetci ľudia sú viac alebo menej spojení s prírodou, každým nadýchnutím vzduchu, každým hltom vody. Predstavme si že by sa poľovnícke využívanie prírody zredukovalo len "na to čo je nutné", ako požadujú ochranári. Kam až by to zašlo? Aké iné formy využívania prírody "sú ešte nutné"? Je nutné rybárstvo, zber húb, alebo lesných plodov? Je nutné prechádzať sa v prírode, je nutné stanovať na zelenej lúke? Je nutné jesť mäso? Máme mať inštitúcie, ktoré budú rozhodovať o tom čo je nutné a ďalšie, ktoré by ich kontrolovali?
Niektorí politici či celebrity vytĺkajú politický i spoločenský kapitál z problému zatiaľ zákonného odstrelu túlavých a pytliačiacich psov i mačiek v našich revíroch. A psychóza ktorú vyvolávajú populistickými táraninami niektoré masmédia, má črty honby na čarodejnice, pretože realita je častokrát úplne iná. Mnoho poľovníkov takisto vlastní psíka a verím, že odstreliť v lese voľne pobehujúceho psíka, ktorý naháňa zver je pre nich to posledné riešenie. Pohľad na strhnutú dohryzenú gravidnú srnu, ktorej z vytrhnutých vnútorností trčia ratičky nového, ale už pretrhnutého života isto nie je pre nikoho príjemný.
Poľovníctvo je pre mnohých pseudoochranárov neakceptovateľné, navyše sa tu masovo šíri ekologický ultrazelený extrémizmus a idea pseudohumanity. Upadajú vplyvy a názory mysliacich autorít, ktoré sa vedecky a dlhodobo zaoberajú ochranou prírody. Pre média nie sú ich názory dostatočne "in", preto ich často ani nepustia k slovu. Samozvaní "ekológovia" bez akýchkoľvek hlbších znalostí a zodpovednosti za čokoľvek kritizujú postoje a názory špecializovaných odborníkov na pestovanie lesa, chov zveri a rýb i expertov v iných oblastiach.
Poľovníci a skutoční ochrancovia prírody urobili za posledné polstoročie veľa v prospech prírody, nevyhli sa však chybám a občas ani vzájomným konfliktom. Obidve skupiny stavajú na rovnakom základe, na ekológii.
Princípy tohto dynamicky sa rozvíjajúceho vedného odboru sa za desaťročia v podstate nezmenili, no jej aplikácia do praxe neraz prechádza búrlivými diskusiami. V poslednom čase sme svedkami nekompetentných názorov, vyjadrení a aktivít ochranárskych amatérov ktorí vystupujú neraz dosť jednostranne. Mám tiež zmiešané pocity z toho, keď viacerí z nich považujú poľovníctvo za nejaký prežitok z temného stredoveku. Populačná teória totiž nie je o nejakom ochranárskom tápaní ale o faktoch. Ekológovia už pred desaťročiami prišli na to, že autoregulačné mechanizmy fungujú bez ľudských zásahov len v prirodzených alebo relatívne nenarušených ekosystémoch. A tie u nás prakticky až na pár malých výnimiek nemáme. Bez ďalšieho zdôvodňovania a vysvetľovania teda platí, že či si to niekto želá, alebo nie je potrebné občas, resp. pri niektorých druhoch aj pravidelne zasahovať do vývoja ich populácii. Laické argumenty typu "veď premnožené druhy potlačí zvýšený počet predátorov, resp. vyhynú, keď nebudú mať čo žrať" patria do ríše rozprávok. Preto treba brať poľovníkov a poľovníctvo ako normálnu súčasť spoločnosti. To že sa medzi nimi nájdu čierne ovce, ako v každej inej skupine ľudí, nesúvisí s podstatou a významom poľovníctva. Poľovníctvo predstavuje ľudskú aktivitu bez ktorej by sa nám len ťažko darilo udržiavať vývoj populácií viacerých druhov živočíchov v ekologicky a hospodársky prijateľných medziach.
Poľovníctvo to sú aj desiatky až stovky streleckých a kynologických podujatí, chovateľských prehliadok trofejí, odborných seminárov, poľovníckych slávností, akcií pre deti a mládež, ale napríklad aj celoslovenská výstava s medzinárodnou účasťou Poľovníctvo a príroda.
Väčšina poľovníkov považuje svoj koníček za poslanie a nie príležitosť ako sa dostať k zabíjaniu zvierat.
Ochranári a poľovníci majú mnohé ciele spoločné a preto by mali vedno intenzívnejšie hľadať riešenia proti rozdrobovaniu našej krajiny a pokračujúcej devastácii prírody.
Nie je správne poľovníctvo regulovať iba na strieľanie a zabíjanie, poľovníctvo je predovšetkým cieľavedomá činnosť zameraná na zachovanie, zveľaďovanie a ochranu genofondu poľovnej zveri ako prírodného bohatstva Slovenskej Republiky. Bez poľovníctva svet nebude lepší, len bude chudobnejší o výnimočnú oblasť života.
