Len sused hovoril. Ten tam bol kopať v bani zlato. Dobre zarobil. To nebolo pre mňa. Stále len v skafandroch. A na hlave mali helmu. Ja by som potreboval cítiť ako mi vánok hladká vlasy. A vidieť zeleň a modrú oblohu. Teraz už jej ani tu na Zemi niet.
Ani vtáčika. Ani psi už neštekajú. Len muchy mi občas chodia okolo mojej hlavy. To aby sa presvedčili či je to naozaj pravda a niekto okrem nich je tu živý. Hlavu mám okrútenú hebkou červeno - hnedou šatkou. Károvanou. Farebne ladí s okolím. Vzduch je rozpálený do biela, je ho skoro vidieť, ťažko sa mi dýcha. Ale pľúca si už zvykli za ten čas. Kráčam po tej cestičke rovno až za horizont. Cestička vychodená stovkami a stovkami nôh. Mám aj smútok, ale aj nevýslovnú radosť na duši. Keď kráčam sám uprostred ničoho. Ale viem, že okolo mňa je Toho veľa čo nedokážem cítiť. Oni sú tu stále. Ale ja na To nie som prispôsobený. Už dávno necítim bolesť. Neviem ako voňajú kvety. Ani chuť malín som na jazyku už dlho nemal. Len gravitácia ma drží na zemi. Necítim ani elektromagnetické vlnenie, ktoré musí byť vyžarované z tých drôtov nad mojou hlavou. Sú relatívne vysoko. Asi 30 metrov, ale počujem ich bzukot. Ako bzukot kolibrích krídiel. Ako som kedysi videl vo filme o Brazílii a Amazonke. Kde je Amazonka? Tiež už len prach a púšť.
Kráčam ďalej a už vidím aj ďalších ľudí. Sú oblečení ako ja. Skoro ako skafander, nepriedušné obleky, aby sa zabránilo úniku vlhka z našich tiel. Oblek som kúpil lacno z pod rukou u babky Anežky v kvetinárstve. No čo už by za kvetiny predávala, keď už nič nerastie. Oblek ma ochráni pred vysušením. Vie zachytiť moje telesné potreby. A plne ich vie recyklovať. Úžasný vynález. Veď technika nás už dávno predstihla o celé tisícročia. Len naša myseľ je stále v minulosti, ako keď žili faraoni. Musíme hovoriť, aby sme pochopili druhého, alebo prečítať, čo kto napísal, aby sme mali obraz o tom čo chcel povedať.
Ale technika je už pred nami. Vyspelá. Len mi ľudia, sa jej nevieme tak rýchlo prispôsobiť. Potrebovali by sme milióny rokov, aby sme mali také vyspelé receptory. Ale máme už len deň. Tak preto sa našiel niekto veľmi múdry a spojil našu hlavu, myšlienky, pocity, cit, obrazy, hmat, čuch, chuť, zvuk chlad, teplo, vlnenie a preniesol do neviditeľného sveta. A tam k nám sa otvorila cesta. Cesta k Nim.
Hmm, myšlienky mi napredujú rýchlo. Rýchlejšie ako svetlo. A je to tu. Posledný náš deň na Zemi. Všetci ju dnes opustíme. A tešíme sa na to. Už to nie je tá krásna bielo modro zelená planéta. Veľmi sme zasiahli do jej chodu. A Oni hovoril. Nerobte to. A my? Čo nás po Nich. No, čo už. Je to len jedna z mnohých apokalýps a teraz, keď Joachim našiel spôsob ako nás spojiť s Nimi a oddeliť naše mysle od tela a naša technológia vyrástla, tak vieme, že nie kozmické lode, ale naše mysle budú putovať vesmírom. A keby len jedným. Všetkými vesmírmi. A všetko je hneď. A čas neexistuje. Teraz a minulosť a budúcnosť je minulosť a je tu.
Už sme na širokej ceste. Sú nás tu zástupy. A už aj vidíme cieľ našej cesty. Vysoký stožiar. Koniec stožiara nie je vidieť. Dole mohutná základňa 100 m kruh s výškou 10 metrov. Je zo zvláštneho prvku. Ani neviem ako sa ten prvok volá. No čo už. Už dávno nemusím všetko vedieť. K základni vedú aj ďalšie cesty. A na nich veľa ľudí. Všetci títo chcú ísť za Nimi. Bez tela. Áno teraz sa to dá. A Oni nás prijímajú. Do spoločného vedomia. Tá mohutná žiara, úplne vysoko okolo stožiara sú Oni. Zo stožiara len krátke záblesky ľudí v čistej nemateriálovej podobe. Už žiadna hmota. Len moje skutočné Ja ide za svetlom. Telo som nechal v základni a moja myseľ sa spája s Nimi. Už všetko viem.
