Facebookovské priateľstvá - virtuálne, no tak trošku i reálne?

Pri rozdávaní letáčikov o konaní 1. ročníka Alfiho memoriálu som sa stretla s pani z Košíc, ktorá s manželom prišla na Zlatú Baňu preto, lebo si všimla moje fotky z krásnej bežeckej stopy nad Zlatou Baňou. I v Košiciach či pri Košiciach sú krásne bežecké trate, ale chceli si to vyskúšať aj neďaleko Prešova. Rozhovor s manželmi z Košíc mi pohladil dušu, že mrznutie prstov pri fotení tej zimnej nádhery v treskúcom mraze na zlatobanskej trati nebolo nadarmo. Rovnakú radosť som mala zo stretnutia s lyžiarmi - otcom a synom z Prešova a ich psíkom oblečeným v modrom. A z ich sobotňajšej radosti, že ich milý psík bude na facebooku. V nedeľu sme sa na trati stretli už ako starí známi. Na konci trate som sa stretla s mladým párom, ktorý sa vyhrieval na slniečku na konci trate. Radosť ich veľkého psa zo snehu bola nákazlivá. Niežeby ma nutkalo váľať sa v snehu, ako to robili oba psíky, ale preniesla sa na mňa ich radosť zo života, keď svieti slniečko a sneh sa blyští ako biely drahokam. V nedeľu som opäť pristupovala k zaparkovaným autám na Pustom poli pri kamennom kríži a zastrkávala som letáčiky o konaní 1. ročníka Alfiho memoriálnu za stierače áut. Videl to jeden pán, ktorý ma pozoroval zobďaleč a nemal bežky. "Pani, dajte mi tie letáčiky a choďte na bežky, ja tie letáčiky rozdám k tým stieračom." Milo ma to prekvapilo a opýtala som sa: "A Vy nepôjdete bežkovať?" "Nie, malá nám zaspala v aute, tak musím počkať. Manželka ide s priateľmi a ja Vám pomôžem." Milý pán mi svojou bezprostrednosťou takisto pohladil dušu. Keď som sa vrátila z trate, ten istý pán mi ukázal staré bežky Kneisselky, ľahké, s úžasným dizajnom, ktoré síce mali 20 rokov, no vyzerali akoby ich kúpili práve teraz. Len špičku mali inú ako dnešné bežky. Moje 20-ročné Artis-ky sa s nimi nemôžu rovnať. Tie lyže mi ukázal ako starej známej a mne sa chcelo objať ich milú dcérku, zababušenú vo vetrovke s červenými líčkami, pretože sa mi zdalo, že ich všetkých poznám veľmi dlho. A ja deti bozkávam i objímam rada. Ich teplo i detská bezprostrednosť ma celú prestupujú. No akosi som sa to neodvážila urobiť, predsa len ma to dieťaťko videlo prvý raz v živote. Keď na konci dňa usadnem k facebooku, mnohokrát si vyčítam, že som mala urobiť niečo oveľa zmysluplnejšie. No po sobotňajších i nedeľňajších milých stretnutiach s mojou facebookovskou priateľkou z Košíc (ani neviem, ako ma spoznala, vymrznutú a skrytú za tmavými okuliarmi i za veľkou čiapkou stiahnutou až na uši a na okuliare), otcom a synom a ich milým psíkom oblečeným v modrom , mladou dvojicou s väčším psom váľajúcim sa v snehu od radosti a dvoma milými rodinami z Prešova som si uvedomila, že sociálna facebookovská sieť patrí k novodobému nadväzovaniu medziľudských vzťahov, keď virtuálne priateľstvo môže vyústiť do reálneho. No samozrejme i nemusí. Zo srdca Vás teda pozývam na 1. ročník Alfiho memoriálnu na Zlatej Bani. Pán Jozef Florek si ho zaslúži.