Z vôle voliča Slovensku takmer celé posledné decénium 20. storočia - dve a pol volebného obdobia v 90. rokoch 20. storočia - vládla na Slovensku politická garnitúra s autoritárskymi tendenciami vládnutia. Práve volič tejto garnitúre umožňoval devastovať celé hospodárske (priemyselné a poľnohospodárske) odvetvia spoločnosti a pripustil zároveň aj jej totálny morálny úpadok vládnutia. Celé 90. roky sprevádzala masívna privatizácia (so silným klientelistickým nábojom) štátneho majetku vytváraného generáciami našich otcov, opäť za asistencie a z vôle voliča.
V prvom decéniu 21. storočia sa z vôle ľudu striedali pri moci vlády, ktoré dokonali devastáciu celého spoločenského, t. j. politického, ekonomického a morálneho vývoja spoločnosti.
Do očí bijúca nekompetentnosť doterajších politických elít na Slovensku sa snúbila a miešala dohromady so zneužívaním moci vo svoj vlastný prospech, vždy samozrejme s požehnaním svojho voliča, inak by sa nemohla stať politickou elitou. Zneužívanie moci na tých najvyšších, ale i na nižších spoločenských úrovniach hraničí v demokratickom politickom režime s nebezpečenstvom zmeny charakteru politického režimu. Demokratický politický režim na Slovensku namiesto toho, aby podporoval vývoj spoločnosti k participatívnemu či deliberatívnemu modelu, teda čím ďalej, tým väčšej účasti občanov na správe vecí verejných, vedie k lokajskému, servilnému, značí ku klientelistickému režimu na všetkých spoločenských úrovniach - od vlastného pracoviska po najvyššie priečky politickej pyramídy spoločnosti. Ustráchaní klienti či vazali svojich šéfov - patrónov, trasúc sa o svoje pracovné miesta umožňujú nad sebou moc vládcov z dôb dávnominulých. Naši novodobí mocipáni si arogantne privlastňujú celé úrady, fakulty, školy, nemocnice, súdy, sťaby svoje lénne majetky. Lenže paradoxne tým kráľom, ktorý im ich daroval, je opäť náš starý známy - občan - volič, pretože pripúšťa a umožňuje túto bezostyšnú moc nad sebou už celých 22 rokov.
Prečo to všetko píšem. Včera som mala možnosť poslednýkrát pred sobotňajšími marcovými voľbami 2012 na vlnách Slovenského rozhlasu prehovoriť do éteru. Toto všetko sa mi premietalo v hlave, keď som dostala možnosť za minútu odovzdať svoje posolstvo voličovi na Slovensku. Minúta. Môže byť dlhá i krátka. Mne málokedy stačila vo viacerých predvolebných, povinných zo zákona pre všetky kandidujúce strany do NR SR, televíznych i rozhlasových reláciách na vyjadrenie množstva myšlienok, ktoré v sebe kopím celé 90. roky i celé prvé desaťročie 21. storočia žijúc na Slovensku v jeho východnom cípe.
V septembri roku 2010 som sa stala predsedníčkou strany NÁŠ KRAJ a odvtedy sa snažíme spolu s ostatnými členmi strany budovať stranu zdola, bez peňazí mecenášov, na základe solidarity a obetavosti našich členov i sympatizantov. Za ten rok a pol existencie našej strany som sa utvrdila vo svojom presvedčení, že len občianska energia prýštiaca zo srdca, ale i hlavy občana, správcu svojej krajiny, môže priniesť potrebnú zmenu v politickom živote na Slovensku. Úloha angažovaného občianskeho postoja je dôležitým motorom rozvoja slovenskej spoločnosti zvnútra, z našich vlastných zdrojov. Občania, ktorí cítia váhu svojich vlastných rozhodnutí vo svojom najbližšom, ale i vzdialenejšom okolí, sú oveľa viac zainteresovaní na zmene k lepšiemu ako občania pasívne prijímajúci rozhodnutia politikov. Jedni sú občanmi svojho štátu, požadujúc od vládcov službu verejnosti, druhí sú pozorovateľmi vonkajších politických dejov, keď v zbožnej úcte vhadzujú od volieb k voľbám do urny vo volebnej miestnosti svoj lístok v prospech svojich vzdialených pánov - politikov. Prvým slúžia politici, druhí slúžia politikom.
Viem, že angažovaný občiansky postoj je často spojený s nepohodlím, potrebou obety a straty svojho súkromia, často i finančných prostriedkov, no niet inej cesty, keď chceme, aby sme dnes založili principiálne zmeny v zlepšení kvality života na Slovensku - pre všetkých, bez rozdielu príslušnosti ku kraju, ale i pohlaviu, národnosti, rase... Ak sa nám, občanom - voličom podarí dosiahnuť tento obrat, podarí sa nám zmeniť charakter našej spoločnosti k lepšiemu. V tomto máme veľkú zodpovednosť pred našimi deťmi. Buď túto zodpovednosť naplníme v ich prospech, alebo ju premárnime i vo svoj neprospech. A premrháme ju vtedy, ak si opäť vyberieme v sobotu 10. marca 2012 predchádzajúci a 22 rokov sa opakujúci spôsob vládnutia.
Želala by som si, aby sme sa už - z vôle voliča - nemuseli hanbiť za svoje politické elity. Želám nám občanom Slovenskej republiky šťastnú ruku zajtra pri urnách pri výmene doterajších politických elít a tým i celkovej klímy v spoločnosti. Želám si zmenu na Slovensku v prospech hrdých, slobodných, rozhľadených, tolerantných a obetavých občanov spravujúcich dnes svoju krajinu v prospech jej budúcnosti.
Toto všetko sa mi mihlo hlavou, keď som od Braňa Dobšinského včera, t. j. 8. marca 2012 (hm, dokonca v deň i môjho ženského sviatku), v Slovenskom rozhlase mala vysloviť svoje minútové posolstvo voličovi Slovenskej republiky dva dni pred voľbami. Keďže som nestihla povedať ani zlomok toho, čo mi vírilo hlavou včera v RTVS, v budove Slovenského rozhlasu, pred desiatou večer, spísala som svoje posolstvo dnes ráno do tohto blogu - deň pred voľbami.
Podnietil ma k tomu včerajší protigorilí protest študentov súkromnej Akadémie médií na Župnom námestí v Bratislave. Daný protest mal v sebe zakódovanú energiu mladých nasrdených vzdelaných a šikovných ľudí, ktorí ho zorganizovali preto, že v neďalekej budove starej Slovenskej národnej rady mal prebiehať okrúhly stôl čelných predstaviteľov politických strán, ktoré dva dni pred voľbami šípia, že sa čoskoro podelia o moc. Opäť raz tí, ktorí už na Slovensku vládli. Škoda len, že i na tribúne budúcich žurnalistov zaznelo, že ak títo angažovaní mladí ľudia pôjdu voliť, hodia do urny prázdnu obálku, pretože nemajú koho voliť. Škoda.
Som totiž presvedčená, že naša strana svojou mravnou čistotou a silou je tou alternatívou, ktorú zajtra hodno voliť.
Ľuba Kráľová, predsedníčka strany NÁŠ KRAJ
