Vysokoškolský učiteľ si tak nikdy nie je istý svojou prácou, čo je v postmodernej dobe typické pre všetkých pracujúcich. Zamestnanci v iných odvetviach strácajú prácu napríklad kvôli zániku firmy, organizačným zmenám, nezhodám na pracovisku, individuálnej potrebe zmeniť prácu a mnohým iným dôvodom. Rozdiel však spočíva v tom, že pracovná zmluva vysokoškolského učiteľa a zamestnanca vedy, výskumu a vývoja na dobu určitú na základe vysokoškolského zákona a od 1. 9. 2011 i na základe Zákonníka práce je na rozdiel od všetkých ostatných zamestnancov na Slovensku vo svojej podstate vždy iba dočasná.
Ak Zákonník práce chráni ostatných zamestnancov SR proti reťazeniu pracovných zmlúv paragrafom 48, odsekom 2 tým, že umožňuje „pracovný pomer na určitú dobu dohodnúť najdlhšie na tri roky" a zároveň ho „predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci troch rokov najviac trikrát", prečo zároveň vymedzuje výnimky z tohto všeobecného pravidla explicitne pre učiteľov vysokých škôl a implicitne pre pracovníkov SAV? Vyňatím vysokoškolských učiteľov a pracovníkov vedy, výskumu a vývoja zo všeobecne platného pravidla ich diskriminuje!
Absurdnosť tejto diskriminácie sa vypuklo prejavuje počas opakovaných konkurzov na rôzne pracovné pozície vysokoškolských učiteľov. Neustále rekonkurzy od roku 1990 na miesta vysokoškolských učiteľov sa vypisujú dvojakým spôsobom.
1. Buď sa vypíšu na miesto konkrétneho človeka, pôvodného interného zamestnanca, s ktorým sa na pracovisku počíta i naďalej a konkurzné podmienky sa vypíšu tak, že je veľmi ťažké niekomu zvonku sa na takýto konkurz prihlásiť. Málokedy ich spĺňa. Aj keby prípadný uchádzač zvonku mal požadované vzdelanie, nemusí napr. učiť presne také disciplíny, aké sa požadujú vo výberových podmienkach, nepublikuje na danú tému a podobne. Domáci uchádzač má v tomto prípade predstih pred uchádzačmi zvonku. Zotrvanie interného pracovníka sa poistí aj zostavením výberovej komisie tak, aby vybrala toho správneho uchádzača.
Niekedy sa dokonca vypíšu podmienky konkurzu tak, že narúšajú pravidlá slobodnej súťaže, pretože sa vypisujú presne tak, aby sedeli iba na jediného z uchádzačov konkurzu, a to domáceho. Napríklad na sociologické disciplíny (všeobecná sociológia, sociológia rodiny, sociálne inštitúcie) sa stanoví ako nezastupiteľná podmienka pre všetkých uchádzačov o dané pracovné miesto tretí stupeň vysokoškolského vzdelania, a to PhD. zo sociálnej práce! Takže nie PhD. zo sociológie, ako by sa logicky očakávalo, alebo nie aspoň s dovetkom, PhD. z príbuzného odboru, ale PhD. iba zo sociálnej práce! Pretože iba jeden jediný konkrétny uchádzač, a to dovtedajší interný zamestnanec fakulty učí vymenované disciplíny a má PhD. zo sociálnej práce. Ak by sa aj chcel prihlásiť uchádzač s PhD. zo sociológie, neuspel by, pretože výberová komisia by ho mohla či dokonca musela z konkurzu vylúčiť kvôli nesplneniu stanovených podmienok výberového konania. Mohol by uchádzač zvonku namietať tendenčnosť vypísania konkurzných podmienok? Možno aj mohol, ale komisia zostavená vedením fakulty by ho aj po pripustení na konkurz nakoniec aj tak nemusela vybrať.
V SPP v súčasnosti prebieha kontrola Európskej komisie, ktorej asistuje aj náš Protimonopolný úrad kvôli podozreniam z kartelových dohôd Gazpromu a obmedzeniam pravidiel slobodnej súťaže pre všetkých záujemcov na trhu s plynom. Možno sa Vám nezdá, že je to vhodná paralela k téme tohto blogu, a to k rekonkurzom na vysokých školách. Myslím si však, že je. Ak sa vypíšu konkurzné podmienky na konkrétne miesto vysokoškolského učiteľa tak, že obmedzujú prístup všetkým potenciálnym uchádzačom o dané miesto a umožnia prihlásiť sa len jedinému uchádzačovi, tak to nie je vlastne „kartelová dohoda" zo strany toho, kto konkurzné podmienky takto tendenčne vypísal? Ako sa môžu brániť tí, ktorí boli z legitímnej súťaže nespravodlivo už pred konkurzom vylúčení?
2. V opačnom prípade sa stanovia podmienky výberového konania tak, že sa dotyčný interný zamestnanec školy, o ktorého miesto sa hrá a ktoré je neustále v stávke, na daný konkurz ani nemôže prihlásiť, hoc ide o „jeho" miesto, o jeho disciplíny. Vypíšu sa také nezastupiteľné podmienky výberového konania, ktoré on nespĺňa, že jeho pracovné miesto nakoniec zaujme iný kolega, ktorý ich spĺňa (napríklad vyššie vzdelanie oproti tomu, aké dosahuje konkrétny interný zamestnanec, alebo mnohé iné podmienky).
V prvom prípade je vlastne rekonkurz zbytočne vypísaný, lebo aj tak učiteľ, o ktorého miesto sa na trhu pracovných miest hrá, ostane na svojom mieste, v druhom prípade je pod zámienkou rekonkurzu také jednoduché zbaviť sa nepohodlného zamestnanca. A či tento nepohodlný zamestnanec spĺňa iné kritéria pre prácu vysokoškolského učiteľa, nie je v tomto druhom prípade vôbec dôležité. Či má napríklad bohatú publikačnú činnosť, alebo je u študentov obľúbený a vyberajú si jeho predmety ako výberové disciplíny, alebo platí množstvo iných pre študentov i pre samotné fakulty podstatných faktorov, no pre vedenie katedier, ústavov, fakúlt či univerzít mnohokrát práve tieto verejne prospešné činitele nezohrávajú v prípade nepohodlných zamestnancov žiadnu významnú úlohu. Vďaka dočasnej pracovnej zmluve sa ho jednoducho zbavia.
A tak sa na niektorých vysokoškolských pracoviskách na Slovensku rozvíja atmosféra strachu namiesto toho, aby sa rozvíjala atmosféra slobodnej kritickej diskusie. Zaiste, iba na niektorých vysokoškolských pracoviskách sa učitelia boja o svoju prácu oprávnene. Aj keď spĺňajú podmienky práce vysokoškolského učiteľa, musia z vysokých škôl odísť. Z iných pracovísk musia odísť preto, lebo si objektívne neplnia svoje pracovné povinnosti. Ako kdekoľvek inde.
