V roku 1933 moje tri pratety (dve sestry môjho dedka Jána Fesiča a jedna jeho sesternica), krásne mladé ženy na dobových fotkách, odišli do Francúzska. Kvôli biede, ktorá panovala v rusínskych obciach v časoch hospodárskej krízy. Dve z nich sme boli s mojimi rodičmi a sestrou navštíviť v roku 1969. Boli sme prekvapení, v akých skromných podmienkach žili na francúzskom vidieku. U nás v tom čase v Osadnom už ľudia žili lepšie ako naše pratety vo Francúzsku. Rusínske obce na severovýchode Slovenska začali v tom čase prosperovať.
Moja mama pochádzala zo Zvaly - z ôsmich detí. Päť z nich zomrelo príliš skoro na to, aby si ich pamätala ako svojich súrodencov. Mojej babke Anastázii Stebilovej vo Zvale zomrelo päť detí. Hovorievala, že zomreli tie najkrajšie. Moji starí rodičia Vasiľ a Anastázia Stebilovi boli vcelku bohatí sedliaci. Mali 100 oviec, tie som si už nepamätala, no v detstve som pásavala vo Zvale ich 15 kráv, mali štyri kone - v 70. rokoch 20. storočia. Poľnohospodárske družstvo v hornatých Beskydoch vzniklo až v polovici 70. rokov. No v 40. rokoch 20. storočia im jediný lekár v Sninskom okrese nedal penicilín, aby zachránil ich dieťa, ktoré zomrelo na zápal pľúc, nezachránil ani ďalšie a to zomrelo na záškrt, ďalšie na čierne kiahne...
Toľko biedy a nešťastia v dvoch rodinách mojich predkov.
Bieda sa do rusínskych obcí na severovýchode Slovenska dnes opäť vrátila. Samozrejme iná ako začiatkom 20. storočia. Na začiatku 21. storočia by však mali Rusíni vo svojich obciach žiť v neporovnateľne lepších podmienkach ako ich predkovia. Žijú, no prečo ich obce na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou vymierajú? Pretože mladí opäť odchádzajú do vzdialenej cudziny za prácou.
