V júni a júli minulého roku som strávila vyše mesiaca nad vypracovaním vedeckého projektu na vyhlásenú všeobecnú verejnú výzvu APVV. Téma mnou navrhovaného projektu bola Korupcia na slovenských vysokých školách (výskum vnímania korupcie študentmi a zamestnancami VŠ v SR). Podarilo sa mi zostaviť interdisciplinárny riešiteľský tím 14 kolegov tvorený sociológom, politológmi, historikmi, právnikmi, ekonómom, etikmi, filozofmi a psychológom. Do výskumu sme chceli zahrnúť verejné i súkromné univerzity SR dobre hodnotené ARRA (Akademickou ratingovou i rankingovou agentúrou) i slovenskou verejnosťou. Procedúra hodnotenia projektov v APVV prebiehala vyše trištvrte roka a na jej konci bol pre náš tím nelichotivý záver. Náš projekt neprešiel. Zamietnuté bolo i odvolanie štatutára univerzity voči zaujatosti posudzovateľov projektu.
Prečo si myslím, že posudzovatelia boli zaujatí? Posúďte sami. Zahraničný posudzovateľ priradil projektu 96,6 bodov zo 100. Jeden z domácich posudzovateľov priradil projektu 60 bodov (vyčítal projektu okrem iného i slabú multidisciplinaritu tímu) a tretí posudzovateľ z domáceho prostredia priradil projektu 0 bodov! Vraj preto, lebo projekt mal aplikovaný charakter. Nemal byť podľa daného posudzovateľa navrhnutý pre základný výskum. Ale zmluvu s ministerstvom školstva, ani s ARRA, ktorým bol projekt ponúkaný na spoluprácu, ani so žiadnou univerzitou tím uzavretú nemal. A práve dohoda o tom, že výskum sa vykonáva na požiadanie alebo pre potreby konkrétnej organizácie, definuje aplikovaný výskum. Sociológ môže v rámci základného výskumu skúmať ktorúkoľvek oblasť spoločenského života. Teda i vnímanie korupcie na vysokých školách. Podľa daného domáceho posudzovateľa si v navrhovanom projekte nič nezaslúžilo ani len jeden bod, ani vedecká excelentnosť projektu, ani očakávaný vedecký či sociálno-ekonomický prínos, ani profesionálna kvalita riešiteľského kolektívu, ani kvalita manažovania projektu, ani primeranosť finančných nákladov projektu. Podľa zahraničného posudzovateľa spĺňal projekt vo všetkých spomínaných kritériách, aj samotný riešiteľský tím skôr tie vynikajúce kritériá (podľa publikačnej a inej vedeckej činnosti), podľa nášho iba nulové.
Danému posudku predchádzala zaujímavá skúsenosť. Akosi dlho som v jedno júlové horúce popoludnie minulého roku čakala na chodbe pred dverami jedného z piatich rektorov univerzity, odkiaľ pochádzal jeden z riešiteľov výskumného tímu. Pán rektor mal podpísať projekt za svoju univerzitu na jednej z asi 60 strán projektu. Dnes už ide o bývalého rektora, pretože odslúžil na svojej univerzite dve volebné obdobia ako rektor, ale na jeho správanie nezabudnem do konca svojho života. Najprv mi po dlhej dobe prišiel oznámiť pracovník sekretariátu rektora, že pán rektor odmieta podpísať môj projekt za ich univerzitu. Hrôzou mi dupkom vstali vlasy na hlave, pretože celomesačná práca by bola neochotou tohto rektora odhodená do koša. Projekt musel mať podpisy od všetkých štatutárnych zástupcov univerzít, odkiaľ pochádzali riešitelia projektu. Štyria rektori (alebo ich prorektori) sa pod projekt podpísali, no nebolo by to nič platné, keby sa nepodpísal i posledný. Navyše projekt vo vytlačenej podobe musel byť totožný s odoslanou elektornickou verziou a tú som už agentúre on-line odoslala zopár dní pred tým. Požiadala som vtedajšieho pána rektora nemenovanej univerzity o prijatie i o vysvetlenie. Hrubo ma zahriakol, že píšem ako tí novinári, čo rozvláčajú niektoré fakulty niektorých univerzít SR v tlači a v zuboch a že o korupcii sa na jeho univerzite nebude robiť žiaden výskum. Namietala som, že novinári majú právo písať o nekalých praktikách kde len ich oko dovidí, no ja nie som novinárka, ale sociologička a budem sociologicky, t.j. nezaujato a objektívne skúmať problém možnej korupcie na vybraných vysokých školách. No hlavne som namietala, že prežívame demokraciu a v našom politickom režime nik nemôže zakázať akúkoľvek tému skúmania žiadnemu vedcovi či vysokoškolskému učiteľovi. Asi po pol hodine nášho rozhovoru pán rektor kázal vytlačiť preškrtnutú stranu projektu a projekt podpísal. Tešila som sa tomuto malému víťazstvu, no bolo to Pyrrhovo víťazstvo. Po tri štvrte roku prišlo absolútne odmietnutie zo strany jedného z posudzovateľov, ktorý pridelením nula bodov nášmu projektu akoby si chcel byť istý, že projekt v žiadnom prípade neprejde.
Pre náročnejších čitateľov budem pokračovať ďalej a uvediem niektoré z návrhov nášho projektu, ktoré sme chceli ponúknuť akademickej obci na Slovensku ako preventívne opatrenia proti prípadnému koruptívnemu správaniu niektorých kolegov na niektorých slovenských vysokých školách.
Jedným z dôvodov predkladaného projektu bolo zvýšiť uvedomenie si vedením rezortu školstva, skúmaných univerzít, ale i komunitou výskumníkov i vysokoškolských učiteľov, aké rôznorodné praktiky uplácania sú možné na našich vysokých školách. Nebezpečenstvo korupcie v slovenskom vysokom školstve a jej ďalekosiahlych následkov pre vysokoškolské vzdelávanie i spoločnosť si každý z nás dostatočne uvedomuje.
Problému korupcie vo vysokoškolskom vzdelávaní a jej nebezpečnému vplyvu na deformovaný morálny vývoj nastupujúcej generácie sa vedecká obec na Slovensku venuje skôr okrajovo. Zdá sa, že problém korupcie je na slovenských vysokých školách tabuizovaný pre zamestnancov daných škôl. Je priam nepatričné o danom probléme hovoriť vnútri samotnej akademickej obce a nepatričnosť jej pomenúvania sa odráža na zriedkavých verejných deklaráciách tohto javu kompetentnými osobami slovenských vysokých škôl. Ak je teda problém korupcie na slovenských vysokých školách samotnou akademickou obcou na Slovensku zväčša obchádzaný, už samotné vedecké (sociologické, politologické, právne, etické, ekonomické) otvorenie problému v akademickom prostredí mohlo posunúť jeho poznanie k vecnému popisu. Možno by sme jednoducho skonštatovali, že nejestvuje. Bez vedeckého dôkazu sa dnes azda len môžeme tváriť, že nejestvuje.
Korupciu je ťažké merať, no vnímanie korupcie merateľné je, preto výskumný tím, ktorý som oslovila, ponúkol agentúre v prvom rade komparatívne meranie vnímania korupcie študentmi a zamestnancami verejných a súkromných vysokých škôl SR - relevantných z hľadiska vedeckých výsledkov jednotlivých vysokých škôl, ako aj počtu študentov študujúcich na konkrétnych vysokých školách. Prečo si korupcia vo vysokoškolskom vzdelávaní podľa môjho názoru zasluhuje špeciálnu pozornosť? Na jednej strane to, čo ju približuje ku korupcii v ostatných verejných odvetviach, je fakt, že korupcia vo vzdelávaní takisto vedie k plytvaniu verejných finančných zdrojov. No náklady korupcie vo vzdelávaní, najmä vysokoškolskom, sú oveľa vyššie ako v iných verejných sektoroch. Riešiteľský kolektív chcel poukázať práve na tieto mimoriadne náklady.
Špecifická váha a nebezpečenstvo korupcie vo vzdelávaní sa prejavuje v tom, že umožňuje mrhanie ľudským talentom, keď talentovaným, no chudobnejším predstaviteľom nastupujúcich generácií, sa odoprie prístup k vzdelaniu kvôli korupcii pri prijímaní, keď sa nesprávne odhadne alebo premrhá talent dôsledkom úplatkov pri skúške (čiastkovej či štátnej) a priebežnom hodnotení, keď sa medzi mládežou osobne zúčastňujúcou na korupcii rozširuje kultúra korupcie, manipulácie a zaujatosti (parafrázujem slová N. Rumyantsevej). Takýto vplyv na celú populáciu a jej deformovaný morálny vývoj nemá korupcia v žiadnom inom spoločenskom odvetví. Jedinečnosť a vplyv vzdelávania na vývoj spoločnosti spočíva vo formovaní osudov a úspechu každej nastupujúcej generácie spoločnosti. „Je to možno jediný verejný sektor, ktorý má najväčší vplyv na hodnoty mladých ľudí a ich presvedčenie o dobre a zle, správnom a nesprávnom, zákonnom a nezákonnom. Navyše, vyššie vzdelanie má silný vplyv na výber elity a teda budúcich lídrov krajiny. Význam týchto funkcií pre dobro spoločnosti je obrovský“ (Rumyantseva) a nezameniteľný. Analýza predpokladanej korupcie vo vysokoškolskom vzdelávaní z vedeckého uhla pohľadu na Slovensku absentuje. A aj keď náš projekt mal svoje slabiny, mohli sme dostať možnosť ich odstrániť pred i v priebehu vlastného empirického i teoretického skúmania, keď sa v ostatnom čase deklaruje veľký záujem "bojovať" s korupciou. Aj keď z ministerstva školstva neodpovedali na našu ponuku robiť daný výskum pre potreby ministerstva, možno by jeho výsledky boli zaujímavé pre ministerstvo i pre samotné univerzity.
Riešiteľský kolektív vo svojom projekte chcel ponúknuť vysokoškolskej verejnosti na Slovensku a tým i celej slovenskej verejnosti viacero návrhov na reflexiu predpokladaného problému korupcie na slovenských vysokých školách.
Jeden z našich návrhov na eliminovanie korupcie na našich vysokých školách spočíval v tom, že v prvom roku nášho projektu sa mal uskutočniť výskum vnímania korupcie študentmi na konci semestra bez toho, aby učitelia na jeho začiatku vedeli, že ich študenti budú odpovedať aj na výskumnícke otázky o koruptívnom správaní ich učiteľov. Po dvoch alebo troch rokoch by sa výskum zopakoval tým spôsobom, že učitelia by na začiatku semestra boli oboznámení s tým, že ich prípadné koruptívne správanie bude hlásené ich študentmi výskumníkom. Predpokladali sme zníženie prípadného koruptívneho správania zamestnancov fakúlt na základe takejto výskumníckej intervencie. Na základe tejto snahy sme chceli ukázať akademickej obci, že po prijatí podobných preventívnych opatrení je možné postupne a reálne znižovať koruptívne správanie niektorých zamestnancov vysokých škôl. Zároveň sme sa v opakovanom výskume chceli pýtať i na profesionálnu kvalitu kurzov i učiteľov z hľadiska kvality prednášok a seminárov, vzájomného rešpektu zo strany študentov i učiteľov a objektivity a spravodlivosti pri hodnotení výkonov študentov ich učiteľmi.
Ďalším naším návrhom na postupnú elimináciu korupcie na slovenských vysokých školách malo byť vytvorenie databázy či registra vysokých škôl na Slovensku bez korupcie - ich učiteľov, prípadne i úradníkov na základe pravidelného i opakovaného skúmania očami študentov i zamestnancov daných škôl podľa jednotnej metodiky. Daná databáza by bola zároveň vytváraná i na základe vyjadrení študentov k podvádzaniu zo strany samotných študentov na svojej fakulte. Takýmto spôsobom vytvorená databáza mohla slúžiť zamestnávateľom, ktorí by si mohli vyberať absolventov fakúlt a univerzít nielen podľa vedeckej prestíže vysokej školy, ale i podľa jej neskorumpovaného mena. Zároveň by takáto databáza mohla slúžiť i budúcim uchádzačom na jednotlivé slovenské vysoké školy pri ich rozhodovaní vstúpiť na ne alebo nie. Ak by vysoká škola (univerzita) postupne získala negatívnu reputáciu o učiteľoch fakulty alebo úradníkoch, ktorí prijímajú úplatky za vstup, známky alebo diplom, význam univerzity na pracovnom trhu by mohol postupne klesať, naopak renomé spojené s antikoruptívnou stratégiou vedenia konkrétnych vysokých škôl mohol zvýšiť záujem medzi uchádzačmi o štúdium na nich, ale aj medzi budúcimi zamestnávateľmi o ich absolventov.
Možno by sa z našich návrhov zrealizovala len časť, ale chceli sme sa pokúsiť ich postupne realizovať. Predpokladám ale, že slovenská vysokoškolská verejnosť by si na ne časom zvykla a považovala by ich za samozrejmé. A možno by práve tieto nenákladné a vo svojej podstate veľmi jednoduché návrhy pomohli očistiť vysokoškolský a prípadne i stredoškolský svet od predpokladanej korupcie.
Ďalším naším návrhom prebratým z praxe balkánskeho akademického života (Bulharsko, Rumunsko) malo byť vytváranie antikorupčných študentských sietí, čo by bolo úplnou novinkou na Slovensku. Protikorupčné študentské siete by mali charakter sociálnych sietí vytváraných jednak na internete (twitter, facebook, netlog), jednak na intranete v rámci fakúlt, odovzdávajúcich z roka na rok informácie o korektnosti a profesionalite jednotlivých predmetových kurzov či jednotlivých učiteľov. Študenti si v reálnych sociálnych interakciách odovzdávajú skúsenosti o objektivite či profesionalite kurzov a ich učiteľov ústnym podaním Stigmatizovaním jednotlivých učiteľov s korupčnou reputáciou na internete či v osobných kontaktoch by študenti sami diskvalifikovali niektorých kolegov možno pri výbere voliteľných disciplín. Samozrejme, ak by vedenie fakúlt nevytváralo umelé prostredie pre výber jednotlivých výberových disciplín, t.j. nenanucovalo disciplíny jedného kolegu na úkor druhého alebo disciplíny niektorých kolegov dokonca študentom nezakazovalo, lebo i také sa stáva na našich VŠ. Ideálne by bolo, keby si študenti mohli vyberať učiteľov aj na povinné predmety. Možnosť doprovoľného výberu samotnými študentmi viacerých učiteľov na ten istý predmet by určite viedla ku skvalitneniu výučby na vysokých školách.
Ak píšem o vnímaní predpokladanej korupcie na niektorých slovenských vysokých školách, alarmujem tým slovenskú verejnosť z pohľadu vysokoškolského učiteľa. Ale chýba mi pohľad i hlas študentov v poukazovaní na daný nešvár. Študenti by ale mali hlavne poukazovať na podvádzanie vo svojich vlastných radoch. Protikorupčné študentské siete by nemali byť primárne zamerané na odkrývanie koruptívneho správania zo strany učiteľov, ale najmä podvádzania zo strany študentov vo vyučovacom procese. Ako vysokoškolská učiteľka som sa vo svojej takmer 30-ročnej praxi stretla s rôznym prístupom študentov k štúdiu. Väčšia časť si chcela odniesť zo svojej školy kus vedenia a spôsobilostí vo svojom odbore, iná časť sa však snažila cestou ľahšieho odporu preplávať vysokoškolské hlboké vody. Pri každom písomnom skúšaní som nachádzala ťaháky v peračníkoch, na perách, vytŕčajúc v kabelkách či v sakách mojich študentov. Najprv si písali ťaháky rukou a potom si xeroxovali celé prednášky či knihy minimálnym písmom, mladší učitelia - kolegovia ma upozornili na takzvané „bomby“, t. j. ťaháky vypracované doma ako hotové odpovede na avizované skúškové otázky, ktoré sa odovzdávajú učiteľovi namiesto vypracovaných odpovedí priamo na skúške. Najnovším trendom v podvádzaní u slovenských vysokoškolákov sú slúchadlá mobilov v ušiach zakryté vlasmi. Keď sa mi raz študenti sťažovali na to, že im som písomnú odpoveď neuznala a ich kolegom áno, hoc im ktosi našepkával cez tie slúchadlá, spýtala som sa ich, či mám azda prezerať ešte aj uši všetkým skúšaným študentom, keď už aj pozeranie pod lavice, nazeranie do peračníkov či pod ich papiere bolo pod moju i ich úroveň. Raz sa so mnou jedna diaľková študentka išla skoro pobiť, keď mi nechcela odovzdať svoj ťahák, ktorý som našla pod umne položenou kabelkou na lavici. A táto študentka neskôr i písala na mňa sťažnosť zo zaujatosti vedeniu fakulty. Vedenie fakulty uverilo jej, nie mne. Myslím si, že naši poctiví študenti málo činia na poli očisty vysokoškolského života na svojich fakultách. Preto im navrhujem, vytvárajte protikorupčné študentské siete a bojujte proti podvádzaniu medzi sebou. Len spojením vytrvalého úsilia vedenia fakúlt, učiteľov s úsilím študentov sa môže podariť oslabiť nekalé praktiky panujúce na niektorých slovenských vysokých školách. Zo strany niektorých učiteľov, ale i niektorých študentov.
P.S. Náš projekt o vnímaní korupcie na slovenských vysokých školách očami študentov i zamestnancov mal určite mnoho slabín, ktoré mu boli vyčítané, a preto nie je financovaný. Všetky vládne garnitúry na Slovensku od roku 1993 deklarovali "ostrý boj" s korupciou, aj tá posledná. APVV mohla teda minulého roku využiť chuť, elán a ponúkanú energiu nášho riešiteľského kolektívu na zistenie stavu práve v tejto citlivej otázke na najuznávanejších univerzitách na Slovensku. No nevyužila. Bojovať s korupciou nemá zmysel. Jediný zmysel má nekoruptívne sa správať.
