Ale pekne po poriadku. 28 rokov pôsobenia na viacerých slovenských vysokých školách ma hádam oprávňuje ponúknuť slovenskej verejnosti uhol pohľadu na kvalitu vysokých škôl z ich vnútra, t. j. očami bývalej vysokoškolskej učiteľky. Úroveň a kvalitu slovenských vysokých škôl ovplyvňuje množstvo významných vnútorných i vonkajších činiteľov, v tomto článku sa zameriam na niektoré vnútorné faktory.
V roku 1990 sa na chvíľu zdalo, že vysoké školy na Slovensku nastúpia cestu prehlbovania demokracie vo svojej vnútornej výstavbe vychádzajúcej z preferovania záujmov svojich najlepších študentov a zároveň i pedagógov, ktorí ich záujmy chránia. Premýšľaví študenti otvorení náročným požiadavkám svojich učiteľov by mali byť základom našich vysokých škôl, ktoré ešte v 90. rokoch boli výberovými školami pre budúcu inteligenciu Slovenska, niektoré i pre jeho elitu. Dnes sa mnohé stali skôr náborovými vysokými školami, niektoré s klesajúcim záujmom študentskej verejnosti o štúdium na nich, iné dokonca so zvyšujúcim.
Postavenie študentov na našich vysokých školách sa principiálne zmenilo po revolúcii v roku 1989 tým, že sa stali súčasťou akademickej samosprávy a dodnes tvoria tretinu akademických senátov fakúlt i univerzít. Majú silné rozhodovacie právomoci vo svojich rukách tým, že sa zúčastňujú na voľbách vedenia fakúlt a univerzít no, žiaľ, ako ani mnohí učitelia - senátori, ani mnohí študenti - senátori tieto rozhodovacie právomoci nevyužívajú na rozvoj a prospech svojich vysokých škôl. Akademické senáty fakúlt a univerzít zväčša volia tých najlepších kandidátov na dekanov či rektorov, ktorým v prvom rade leží na srdci rozvoj ich konkrétnych vysokých škôl.
Problém ale spočíva v samotnom systéme organizácie vysokých škôl na Slovensku, ktorého súčasťou je i akademická samospráva. Voľba vedenia fakúlt a univerzít študentmi ako členmi akademických senátov je podľa môjho názoru problematická a je jedným z nesystémových prvkov fungovania vysokých škôl u nás. Stáva sa, že členom AS fakulty býva študent v prvom alebo druhom ročníku, ktorý sa s danou školou ešte len oboznamuje. Ako môže takýto študent autonómne zvoliť toho najlepšieho kandidáta na dekana, keď mnohokrát ani nevie, o koho ide a hlavne nevie, čo pre danú školu konkrétny kandidát doteraz urobil? A keď je členom senátu študent v končiacom ročníku, akým právom sa na danej voľbe zúčastňuje, keď už o niekoľko mesiacov nebude súčasťou danej fakulty alebo univerzity? Prváci či druháci môžu podľahnúť manipulácii starších kolegov, piataci alebo šiestaci zas manipulácii zo strany učiteľov, veď na chode fakúlt im už veľmi nezáleží, hlavne aby skončili školu, samozrejme, česť výnimkám. A tak ostávajú tretiaci a štvrtáci, ktorí sú ale na škole tiež len chvíľu na to, aby premýšľali koncepčne a ovplyvňovali systém fungovania svojej školy zvlášť alebo dokonca vysokých škôl na Slovensku vôbec. Aj keby toto všetko neplatilo, voľbu dekanov alebo rektorov študentmi vysokých škôl v SR považujem za nesystémový krok v ich fungovaní aj preto, že nie sú v zamestnaneckom pomere na svojich vysokých školách.
Pritom chcem poznamenať, že záujem a požiadavky mojich najlepších študentov a ich výkony boli pre mňa vždy kritériom hodnotenia výkonov i ich slabších kolegov. Tým najdôležitejším leitmotívom mojej pedagogickej práce na vysokej škole bolo vystupovať z pozície najlepších študentov, no presadzovať pravidlo, že práva i povinnosti platia rovnako pre všetkých mne zverených alebo prihlásených dobrovoľne na moje kurzy študentov.
Ďalším (pre prehľadnosť, nie významom, druhým) zlyhaním systému fungovania vysokých škôl na Slovensku je podľa môjho názoru voľba vedenia fakúlt a univerzít akademickými senátmi. Niektoré z nich sa vo svojej 21-ročnej histórii na mnohých fakultách v rôznom zložení a v rôznych obdobiach svojho pôsobenia viac alebo menej sprofanovali vtedy, keď prisluhovali voleným funkcionárom namiesto toho, aby vyjadrovali záujmy celej akademickej obce svojich vysokých škôl. Dvadsaťjedenročný vývoj na slovenských vysokých školách po roku 1990 ukazuje, že zrušenie priamej demokracie vo vtedajšom slovenskom školstve vôbec a na vysokých školách zvlášť po roku svojho fungovania bolo veľkou chybou školského systému na Slovensku po revolúcii. Zodpovednosť za túto chybu nesie vtedajší minister školstva (dnes profesor L. Kováč), ktorý rozhodol o zrušení priamych volieb riaditeľov a riaditeliek materských, základných a stredných škôl, dekanov fakúlt a rektorov univerzít v roku 1991. Voľba čelných predstaviteľov škôl všetkých úrovní sprostredkovaná samosprávnymi či politickými tlakmi zvonku zdeformovala vzťahy v slovenskom školstve hneď na začiatku jeho demokratického vývoja.
Priama voľba dekanov a rektorov (ale i riaditeľov a riaditeliek materských, základných a stredných škôl, situáciu na nich by mal však popísať niekto z ich vnútra) učiteľským zborom fakúlt a univerzít mohla na našich vysokých školách 21 rokov napomáhať eliminovať vytváranie klientelistických sietí zauzľujúcich sa v akademických senátoch. Tieto siete začali parazitovať na vcelku zdravom organizme vysokých škôl v 90. rokoch, no nekontrolovateľné bujnenie vzájomných zaviazaností a nevyhnutnosti splácania dlhov za rôzne utajované služby medzi členmi senátov a vedením fakúlt a univerzít prerástli v normu a zahatali transparentný vývoj mnohých vysokých škôl na Slovensku dodnes. Splácanie dlhov v týchto neprehľadných sieťach vzájomných záväzkov vytvára voľným okom neviditeľné podhubie produkujúce atmosféru korupcie a „povinnej" netransparentnosti. Každodenný pracovný život na vysokoškolských pracoviskách je však dostatočným mikroskopom dovoľujúcim zaostriť na tieto siete, ktoré sa prejavujú rozlične. Vo vzťahu k učiteľom napríklad vymenúvaním akademických funkcionárov, svojvoľným určovaním výšky osobných hodnotení a odmien učiteľov katedier (prečo nie je ich výška vecou verejnou, keď sú vyplácané z verejných zdrojov, a nie zo súkromných financií vedúcich činiteľov katedier, ústavov a fakúlt?), menovaním za členov vedeckých rád, členstvo v ktorých je dôležité pri akademickom raste, menovaním na miesta honorovaných členov komisií rôzneho druhu, výberom lojálnych zamestnancov pri výberových konaniach na rôzne pracovné pozície. Vo vzťahu k študentom napríklad udeľovaním skúšok na príhovor kolegu, korumpovaním pri prijímaní študentov na vysoké školy (predávaním prijímačkových testov, súkromným i oficiálnym konzultovaním pred prijímacími pohovormi za úplatu), udeľovaním skúšok a štátnic slabým študentom za úplatu, výberom interných doktorandov alebo mladých asistentov za úplatu.
Vymenovaním situácií, ktoré vyplývajú z klientelistických vzťahov na rôznych fakultách v rôznom čase a v rôznom trvaní som nechcela vyvolať dojem, že sú absolútne generálne a že platia na väčšine našich vysokých škôl. Práve naopak. Sú náhodným javom, no neznamená to, že zriedkavým, ba až neexistujúcim. Klientelistické vzťahy na našich vysokých školách rozbujneli práve kvôli systému nepriamej, t.j. reprezentatívnej samosprávnej demokracie pri voľbe vedenia fakúlt a univerzít. Kandidáti na dekanov alebo rektorov, ktorí by boli volení celým osadenstvom fakúlt a univerzít, by sa v čase predvolebnej kampane nemuseli zaväzovať žiadnej z lobistických skupín na škole, mohli by si vyberať prodekanov, riaditeľov inštitútov či vedúcich katedier podľa vlastnej vôle a samozrejme podľa ich akademickej graduovanosti, kompetentnosti a schopnosti vytvárať spolupracujúce tímy, nie podľa zaviazaností za svoje zvolenie. Dekani a rektori zodpovedajúci sa zo svojej práce priamo celému učiteľskému zboru fakulty či univerzity by tak presadzovali hlavne svoje predstavy o rozvoji školy, nie záujmy utajovaných skupín v pozadí. A postupne by sa učiteľská verejnosť naučila voliť takých dekanov a rektorov, ktorí by presadzovali vo svojej práci predovšetkým transparentný princíp riadenia vysokých škôl a tým i ich odôvodnený verejný záujem. Priehľadný v našom kontexte znamená i nekoruptívny a nekorumpovateľný, presadzujúci demokratický princíp spravovania vecí verejných na vysokých školách. Takých dekanov, ktorí by presadzovali rozvoj fakúlt z pozície tých najlepších študentov a z pozície učiteľov žiadaných práve týmito študentmi. Takých dekanov, ktorí by si nevynucovali od podriadených učiteľov podliezanie úrovni tých najhorších študentov. Takých dekanov a vedúcich katedier, ktorí by na svojich pracoviskách rozvíjali atmosféru tímovej a prajnej spolupráce medzi učiteľmi, ale aj medzi učiteľmi a ich výbornými študentmi, nie atmosféru strachu a neslobody. Pre študentov by takáto atmosféra znamenala možnosť slobodne a otvorene, ale i anonymne vyjadrovať svoj názor na svojich učiteľov, pre učiteľov by slobodné vyjadrovanie názorov neznamenalo nepredĺženie pracovnej zmluvy, teda stratu zamestnania.
Ďalším, povedzme tretím, vážnym, pretože diskriminačným voči učiteľom vysokých škôl, systémovým zlyhaním organizácie nášho vysokého školstva sú podľa môjho názoru pracovné zmluvy pre učiteľov vysokých škôl a pracovníkov vedy a výskumu na dobu určitú! Na jednej strane by sa mohlo zdať, že práve takéto zmluvy dynamizujú rozvoj vysokých škôl, pretože nútia učiteľov neustále a systematicky na sebe pracovať a akademicky i vedecky rásť. Áno, poznám kolegov, ktorí v starom systéme za celý svoj profesionálny život na vysokej škole takmer nič nenapísali a v ústraní svojich pracovných kabinetov prežili spokojne až do dôchodku. No na počudovanie aj teraz sa takí nájdu a zákonite vzniká otázka, ako je to možné. Umožňuje to práve, čuduj sa svete, inštitút pracovných zmlúv na dobu určitú pre vysokoškolských učiteľov.
Takéto pracovné zmluvy totiž na druhej strane môžu byť a aj bývajú v ostatnom čase zneužívané vedením univerzít, fakúlt či katedier buď na zotrvanie lojálneho až servilného podriadeného zamestnanca, najmä učiteľa na svojom mieste, alebo na vybavovanie si účtov zo strany mocných voči neposlušným podriadeným. Vysokoškolský zákon od svojich počiatkov a zákonník práce od 1. 9. 2011 nariaďujú pre učiteľov vysokých škôl a vedeckých pracovníkov SAV pracovné zmluvy na dobu určitú (nanajvýš do piatich rokov) a vôbec nerátajú s tým, že inštitút týchto zmlúv môže byť aj zneužitý funkcionármi fakúlt a univerzít.
Vedúci činitelia katedier, ústavov a fakúlt zapojení do klientelistických sietí na fakultách si zväčša vyberajú lojálnych, niekedy až oddaných zamestnancov, arbitrárne im predlžujú alebo nepredlžujú pracovné zmluvy vymenovaním komisií, ktoré rozhodujú podľa vôle tých, ktorí ich vytvorili. Pracovné zmluvy pre zamestnancov vysokých škôl na dobu určitú môžu byť zneužité i vo vzťahu k administratívnym zamestnancom. Viď prípad študijnej referentky na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ktorá poukázala na korupciu pri prijímaní diaľkových študentov - daňových poradcov na danú fakultu. Namiesto toho, aby sa jej fakulta poďakovala za tento neprehliadnuteľný čin, ju z fakulty bez milosti prepustili. Nielen to, nedávno sa v tlači vyjadril i nový dekan tejto fakulty, že spomínaní daňoví poradcovia na spomínanej fakulte študujú a bez problémov školu podľa všetkého i skončia. Pri ich prijatí na vysokú školu boli porušené zákony, ale aj princíp transparentnosti, teda demokracie vo vedení danej fakulty, no namiesto toho, aby tí, čo zákony porušili, museli z fakulty odísť, musela odísť práve tá pracovníčka, ktorá na porušenie zákona i vnútorných predpisov školy poukázala. Medializovaný bol dokonca cynizmus, keď sa jej chodili vysmievať, zdá sa, dotknuté osoby ako predavačke MacDonaldu. Rovnako dopadol šofér z Úradu na ochranu verejných činiteľov, pán Žaťko, ktorý prvý poukázal na možné krádeže benzínu z vládnych limuzín svojimi kolegami. Na danom úrade, ako všetci vieme, ostal najprv bez práce a po roku, predpokladám, psychického nátlaku naňho, sa nielenže nedočkal rehabilitácie ani za nového vedenia rezortu, ale radšej sám odišiel. Tí, čo podľa všetkých indícií kradli, ostali a budú kradnúť ďalej, no sofistikovanejšie. No ak kradnú, kradnú z nášho spoločného koláča, tak prečo musia z organizácií verejného sektora odchádzať tí, ktorí poukazujú na porušovanie zákonov a predpokladanú korupciu či dokonca na okaté krádeže z verejných zdrojov a nie tí, ktorí porušujú zákony, ktorí sa dávajú korumpovať alebo tí, čo nebodaj nepokryte kradnú? V akademickej praxi slovenských vysokých škôl sa stali i onakvejšie prípady. Akademický senát istej bratislavskej fakulty rozhodol o zotrvaní dekana, ktorý zasahoval do prijímačkových testov v prospech syna významného bratislavského komunálneho politika. Učiteľ istej nitrianskej fakulty, ktorý bol prichytený pri preberaní úplatku za udelenie skúšky, je i naďalej učiteľom danej fakulty, pričom sa už dávno zabudlo, ktorý učiteľ to bol a na ktorej vysokej škole sa to stalo.
Čo teda vyvoláva paragraf 77, odsek 2 zákona o vysokých školách a paragraf 48, odsek 6 zákonníka práce na slovenských vysokých školách o nevyhnutnosti neustáleho predlžovania zmlúv na dobu určitú u vysokoškolských učiteľov a ich akademických kolegov SAV? Okrem predpokladanej dynamizácie svojej akademickej kariéry aj obmedzovanie slobody vyjadrovania názoru na fungovanie katedier či fakúlt zo strany tých, ktorých sa týka, t.j. učiteľov zamestnaných na ročné, dvojročné a v lepšom prípade na päťročné pracovné zmluvy. Niektorí vedúci činitelia katedier, ústavov, fakúlt i univerzít túto zásadu už roky zneužívajú na posilňovanie svojho mocenského postavenia na „svojich" fakultách a univerzitách. Namiesto pozície primus inter pares vystupujú z pozície akýchsi feudálnych pánov arbitrárne zneužívajúcich moc vo vzťahu k svojim podriadeným zamestnancom. Vychádzajú pritom akoby z toho, že fakulty či katedry im patria, vynucujúc si sluhovské postavenie svojich podriadených, ktorých za kolegov ani zďaleka nepovažujú, pretože sú to oni, kto s definitívnou platnosťou rozhodujú o ich zotrvaní na získaných pracovných pozíciách.
Prečo však možno považovať požiadavku zákona o vysokých školách o práci vysokoškolských učiteľov a ich kolegov zo SAV neustále iba na dobu určitú za diskriminujúcu voči iným zamestnancom na Slovensku? Paragraf 77, odsek (2) s názvom Obsadzovanie miest vysokoškolských učiteľov Zákona o vysokých školách (č. 131/2002 Z.z., stav k 25.3.2011) predpisuje zákonitú možnosť uzavrieť „pracovný pomer na miesto vysokoškolského učiteľa so zamestnancom, ktorý nemá vedecko-pedagogický titul profesor ani docent, na základe jedného výberového konania najdlhšie na päť rokov". Ide o neustále reťazenie pracovných zmlúv vysokoškolských učiteľov a pracovníkov vedy, výskumu a vývoja zároveň aj podľa aktualizovaného úplného znenia Zákonníka práce platného od 1.9.2011 (č. 311/2001 Z.z. po novele č. 257/2011 Z.z. z 13. júla 2011), v ktorom paragraf 48, odsek (2) s názvom Pracovný pomer na určitú dobu pre všetkých zamestnancov verejného alebo súkromného sektora umožňuje „pracovný pomer na určitú dobu dohodnúť najdlhšie na tri roky" a zároveň ho „predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci troch rokov najviac trikrát". Vymedzuje však výnimky z tohto všeobecného pravidla, a to práve explicitne pre učiteľov vysokých škôl a implicitne pre pracovníkov SAV. „Ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do troch rokov alebo nad tri roky s vysokoškolským učiteľom alebo tvorivým zamestnancom vedy, výskumu a vývoja je možné aj vtedy, ak je na to objektívny dôvod vyplývajúci z povahy činnosti vysokoškolského učiteľa alebo tvorivého zamestnanca vedy, výskumu a vývoja ustanovený osobitným predpisom." Toto ustanovenie novelizovaného zákonníka práce je ústretovejšie voči zamestnávateľom, pretože predchádzajúce znenie zákona č. 311/2001 predpokladalo predĺženie pracovného pomeru na určitú dobu najdlhšie na dva roky, pričom pracovný pomer na určitú dobu bolo možné predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát, s výnimkou zamestnancov vedy, výskumu, vývoja a práce umeleckého charakteru. V predchádzajúcom znení zákonníka práce nebola explicitne určená výnimka z pravidla dvakrát a dosť pre vysokoškolských učiteľov, napriek tomu sa široko uplatňovala hlavne voči vysokoškolským učiteľom. Zákon o vysokých školách bol tak nadradený Zákonníku práce v zamestnávaní svojich pedagogických zamestnancov od lektorov až po profesorov na dobu určitú. V súčasnosti sú obe tieto právne normy v súlade, a tak diskriminácia učiteľov vysokých škôl i ich akademických kolegov, vedeckých pracovníkov SAV, je nepokryte namierená i v zákone o vysokých školách i v zákonníku práce proti týmto zamestnancom oproti iným zamestnancom verejného i súkromného sektora. §77, odsek (2) stanovuje uzavretie pracovnej zmluvy s odborným asistentom bez titulu docent alebo profesor na základe jedného výberového konania najdlhšie na päť rokov. Ale sú obvyklé zmluvy ešte na kratšie obdobie. Čo je normálne na situácii, keď jeden vysokoškolský učiteľ môže mať za 20 rokov pôsobenia na slovenských VŠ predĺženú pracovnú zmluvu 15-krát?!
Čo je ten objektívny dôvod vyplývajúci z povahy činnosti vysokoškolského učiteľa alebo tvorivého zamestnanca vedy, výskumu a vývoja ustanovený osobitným predpisom? Možno zákon o vysokých školách, ktorý bol donedávna nadradený zákonníku práce, považovať za osobitný predpis? Objektívny dôvod uzatvárania pracovných zmlúv s vysokoškolskými učiteľmi na dobu určitú zákon o vysokých školách špeciálne nevysvetľuje, len v spomínanom paragrafe 77, vo väčšine odsekov (2, 3, 4, 6, 7, 8) stanovuje možnosť zamestnania rôzne graduovaných vysokoškolských učiteľov na rozlične dlhé obdobie. Ale vždy na dobu určitú
Aký je to ten objektívny dôvod vyplývajúci z povahy činnosti vysokoškolského učiteľa alebo tvorivého zamestnanca vedy, výskumu a vývoja, ktorý bráni vysokým školám uzatvoriť preň pracovný cyklus po troch predĺženiach pracovnej zmluvy pracovnou zmluvou na dobu neurčitú ako všetkým ostatným zamestnancom v štáte? Tvorivosť podstaty jeho práce? Práca so študentmi? Ale veď i iné profesie sú založené na tvorivej práci či práci so študentmi? Tak prečo toľko diskriminácie voči vysokoškolským učiteľom i ich akademickým kolegom? Bolo by hádam nebezpečné alebo nebodaj neefektívne zo strany vysokých škôl ako zamestnávateľov správať sa k svojim zamestnancom, najmä k vysokoškolským pedagógom rovnako ako to zákonník práce ukladá všetkým ostatným zamestnávateľom s výnimkou vysokých škôl a SAV? Značilo by to po troch predĺženiach pracovnej zmluvy na dobu určitú uzavrieť s vysokoškolským pedagógom i bez hodnosti docent alebo profesor pracovný pomer na dobu neurčitú. Vari by to ohrozilo budúcnosť slovenských vysokých škôl? Vari by táto po čase nadobudnutá definitíva zastavila ďalší vedecký rast ich zamestnancov? A kam sa posunuli slovenské vysoké školy doteraz na základe tohto roky diskriminujúceho ustanovenia vysokoškolských učiteľov? Vytvorili z nich medzinárodne uznávané liahne svetovej vedy? Stačí si prezrieť rankingové i ratingové poradia univerzít na svete. Slovenské univerzity sú neustále na chvoste v poradí kvality svetových univerzít. Dokonca niet takých univerzít na svete, na ktorých by všetci učitelia alebo väčšina z nich boli docentmi či profesormi. Tak čomu slúži §77 zákona o vysokých školách a §48 zákonníka práce na slovenských vysokých školách? Zneužívaniu moci ich vedúcimi činiteľmi, obmedzovaniu diskusie o daných ustanoveniach zákona, pretože každá kritická diskusia o nich bola doteraz vysmievaná ako neznalá veci, až ignorantská. Slúži eliminovaniu kritického ducha, navodeniu atmosféry strachu a neslobody na mnohých fakultách mnohých univerzít, strachu zo straty zamestnania. Atmosféra strachu a neslobody býva často spojená i s atmosférou korumpovania a korumpovateľnosti. Ten, kto sa bojí, nie je slobodný a ľahšie podľahne nátlaku moci. Strach podriadených na mnohých vysokých školách spôsobuje často posúvanie latky náročnosti voči študentom nižšie a nižšie, až sa zastavila na hranici, akú vysoké školy vo svojej histórii doteraz nepoznali. Taký bol zámer zakladateľov demokratického ducha na našich univerzitách v slobodnej demokratickej spoločnosti po roku 1989? Znížiť ich kvalitu? Kde sú, prečo mlčia? Vari tvorcovia analyzovaného diskriminačného ustanovenia o možnosti uzatvárať s vysokoškolskými učiteľmi pracovné zmluvy len na dobu určitú nerátali s tým, že tak vystavia vysokoškolských učiteľov i vedeckých pracovníkov vysokých škôl i SAV svojvôli ich šéfov?
Aký iný objektívny dôvod, ktorý vyplýva z povahy činnosti vysokoškolského učiteľa alebo tvorivého zamestnanca vedy, výskumu a vývoja má na mysli zákonník práce?
Práca vysokoškolského pedagóga je vo svojej podstate dvojdomá. Na jednej strane je to pedagogická činnosť a na strane druhej vedecko-výskumná. Vysokoškolský pedagóg je z povahy svojej práce zároveň i vedcom. Je možné si predstaviť situáciu, že by vysokoškolský učiteľ po uzatvorení pracovnej zmluvy na dobu neurčitú ustrnul vo svojom profesionálnom raste a nepracoval ďalej vedecky. Toto by sa však nemohlo stať, ak by bol výber učiteľov na svoje pracovné pozície založený na objektívne merateľných kritériách ich predchádzajúcej práce alebo štúdia na vysokej škole. Ak by vysokoškolskí učitelia na slovenských vysokých školách boli najlepší absolventi škôl a najproduktívnejší učitelia na poli publikačnej činnosti či vedenia grantových úloh, obľúbenosti u študentov, prestíže u kolegov z odboru a podobne, bola by táto obava úplne zbytočná. Podstatou činnosti takýchto pedagógov - vedcov je totiž i ich vedecká práca. Oni tvoria svoje publikácie nie kvôli vonkajším okolnostiam, ale hlavne kvôli pretlaku vo vlastných hlavách, ich tvorivé myslenie ich pobáda dopredu a núti zverejňovať výsledky svojej vedeckej práce, práca pre študentov sa u nich často prelína s prácou pre vedu, pre vedeckú obec. Únava po dlhoročnej tvorivej vedeckej práci by mohla spôsobiť spomalenie publikačnej činnosti týchto ľudí, no nie zastavenie, lebo je ich podstatou. Zaslúžia si takíto ľudia, pracujúci srdcom i umom, byť v neustálom strese z ukončenia pracovnej zmluvy? Ich pedagogická a vedecká práca zákonite vyústi v optimálnom, prajnom, kolegiálnom prostredí v rast ich vedeckej graduovanosti a len takíto docenti a profesori, ktorých podstatou života je ich vedecká práca, sú vedeckými i ľudskými autoritami hodnými miesta na vysokej škole. Ich skromnosť a múdrosť je obohatením každej univerzity. Ale pozícia profesora i docenta sa v atmosfére netransparentnosti, korupcie a splácania si nelegálnych a aj nelegitímnych vzájomných zaviazaností na našich vysokých školách postupne degradovala. Odrazu sa na internetových stránkach fakúlt objavuje množstvo mien neznámych kolegov, predoslaných titulom docent, ktorých prácu nik nepozná ani doma ani vo svete. Sú známe prípady kolegov, ktorí dva, tri či štyri roky po obhajobe doktorandskej práce obhájili i habilitačnú prácu. Akoby tu šlo o preteky a zapísanie do Guinessovej knihy rekordov, kto zníži interval medzi obhajobou PhD. práce a obhájením habilitačnej prednášky. A neskôr sa možno dočkáme takýchto pretekov aj medzi obhájením habilitačnej a inauguračnej prednášky. Možno sa nakoniec dočkáme skrátenia tohto intervalu na niekoľko týždňov! Veď doktorandská práca môže byť zároveň aj habilitačnou a po malých obmenách i inauguračnou prácou! No ja si myslím, že toto nie je cesta rozvoja slovenskej vedy a zvyšovania kvality vysokých škôl na Slovensku.
Ustanovenie o neustálom predlžovaní pracovných zmlúv vysokoškolských pedagógov i vedeckých pracovníkov SAV má však svoje ďalšie nebezpečné úskalia pre slovenské vysoké školy i vedu, ktorú produkujú. Štvrtým systémovým zlyhaním, ktoré neodstránila ani ostatná novela vysokoškolského zákona, je možnosť zastávať paralelne viac plných úväzkov na rozličných vysokých školách. Takej atmosfére nahráva pozícia lietajúcich docentov či profesorov, ktorí namiesto zvyšovania úrovne daného pracoviska sledujú len svoj vlastný finančný prospech. Nič iné ich na katedrách nemôže zaujímať, pretože situáciu na daných pracoviskách nemôžu poznať, keď lietajú z jednej školy do druhej. Niektorí vysokoškolskí učitelia poberajú plat na viacerých vysokých školách. Ide hlavne o docentov a profesorov, čo musí neuveriteľným spôsobom zaťažovať štátny rozpočet a zvyšovať priemernú mzdu učiteľa na slovenských vysokých školách. Sú známe prípady, že jeden vysokoškolský učiteľ, docent, pracuje na ôsmich vysokoškolských pracoviskách, bežne najmä docenti i profesori, ale i niektorí odborní asistenti pracujú na plný úväzok na dvoch až troch vysokých školách, zvyčajne na verejných i súkromných vysokých školách. Ktoré školy ukracujú? Súkromné či verejné? Nehovoriac už o ich pôsobení na českých či poľských vysokých školách. Stačí si virtuálne prelistovať zoznamy členov katedier na viacerých verejných i súkromných vysokých školách zverejnených na stránke Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Viacnásobné pracovné zmluvy sú z daných zoznamov zrejmé, prečo však neprekážajú kompetentným? Vedeniu rezortu školstva i vedeniu daných univerzít? Pretože vo vedení univerzít či skôr fakúlt sedia ľudia, ktorí sami na danej možnosti parazitujú? Zákon o vysokých školách takéto viacnásobné úväzky umožňuje. Daný trend potvrdzuje nedávne rozhodnutie vlády SR, ktorá začiatkom augusta tohto roku schválila ďalšiu súkromnú školu a tým povolila existenciu siedmej novinárskej školy, a to Akadémie médií, odbornej vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave, ktorú povedie Ján Füle, hovorca prezidenta Rudolfa Schustera a šéf prezidentskej kampane súčasnej premiérky SR, profesorky Ivety Radičovej. Sám Ján Füle priznáva, že budúcimi pedagógmi na novej súkromnej vysokej škole budú zväčša učitelia Katedry žurnalistiky UK v Bratislave. Na úkor kvality ktorej školy budú danými pedagógmi?
V duchu Zákona o vysokých školách, zákona č. 131/2002 Z. z. (aktualizované úplné znenie k 25. 3. 2011) medzi pracovné povinnosti profesora či docenta na našich vysokých školách patrí formovanie trendov a koncepcií, výskumná, vývojová alebo umelecká činnosť a zverejňovanie jej výsledkov v časopisoch a na vedeckých, odborných alebo umeleckých podujatiach medzinárodného významu, vedenie výskumných alebo umeleckých tímov a organizovanie medzinárodných vedeckých alebo umeleckých podujatí... Ako to môže jeden profesor či docent s rovnakou vitalitou zvládnuť na viacerých vysokých školách, napríklad na ôsmich alebo hoci len dvoch? Nevenuje viac svojich síl práve študentom na súkromných vysokých školách, keďže je tam lepšie zaplatený? Nedeje sa to všetko náhodou na úkor znižovania kvality verejných vysokých škôl na Slovensku? Neviem, či tieto viacnásobné plné úväzky docentov a profesorov možno považovať za poslednú závažnú systémovú chybu vysokého školstva na Slovensku po roku 1990. Možno niekto poukáže na ďalšie. Z môjho dlhoročného pôsobenia na viacerých vysokých školách mi vyplynuli vyššie spomenuté štyri ako najzávažnejšie zlyhania.
Dovetok k môjmu videniu charakteru vysokoškolského vzdelávania na Slovensku:
Dlho som otáľala s napísaním toho článku. Napísala som i kratší článok, ktorý vyšiel v SME ako komentár 5. 9. 2011. Bolo by mi však ľúto, keby i táto dlhšia úvaha, podložená dlhoročnými skúsenosťami a prežitými skrivodlivosťami na viacerých slovenských vysokých školách na vlastnej koži voči mne ako učiteľke, kolegyni, ale i voči mnohým mojim nadaným, inteligentným a samostatne mysliacim študentom, nebola uverejnená. Za touto úvahou je 28 rokov života mnohokrát strastiplného pôsobenia na vysokých školách.
Ozajstná práca vysokoškolského učiteľa je porovnateľná s mníšskou rehoľou, ak chce byť dobrým učiteľom i uznávaným vedcom. Mne sa podarilo byť, hádam, dobrou učiteľkou. Tak som to cítila zo strany mojich študentov. Nič podstatné som pre slovenskú vedu neurobila a nenapísala, bola som málo disciplinovaná. Tento blog som napísala preto, aby som svoj názor konfrontovala s inými, rovnako kritickými názormi. I na adresu mojich názorov. Lomcuje mnou strach a bázeň pred názormi mojich múdrejších kolegov, ktorí na vysokých školách učiť môžu, pred ich prípadným výsmechom, že veci vidím skreslene a neobjektívne. Možno budú mať pravdu. Ale poďme slobodne diskutovať o situácii na našich vysokých školách. Možno konečne donútime vedenie rezortu školstva načúvať názoru širokej odbornej verejnosti na vysokých školách. Môjmu názoru na organizáciu vysokých škôl na Slovensku 28 rokov nik nenačúval. Je taký hlúpy? Zo strany svojich šéfov som bola zväčša ponižovaná rôznym spôsobom. Variantov zosmiešňovania ľudskej osobnosti je mnoho. Bol voči mne páchaný mobbing charakteru ponižovania, vysmievania, písania anonymov, ohovárania, nútenia učiť každý rok počas viacerých rokov vždy novú a novú disciplínu, aby ma tak oslabili pred mojimi novými študentmi. Jeden akademický rok som na novom pracovisku zaviedla štyri nové disciplíny. Boli nové i pre mňa i pre dané pracovisko. Zároveň bolo potrebné pubikovať, zúčastňovať sa vedeckých konferencií. Boli so mnou od roku 1990 uzatvárané krátkodobé zmluvy, raz som mala päťročnú zmluvu, zväčša však len ročné, niekedy trojročné pracovné zmluvy. Za 21 rokov od roku 1990 mi boli predĺžené pracovné zmluvy asi 14-krát. Až mi nakoniec k 1. 4. 2011 pracovná zmluva nebola predĺžená.
Stalo sa mi to už dvakrát, že som ako nepohodlná kolegyňa musela odísť zo svojej domovskej fakulty i katedry. Keď som sa tam už zabývala a začala cítiť kompetentná vo svojom odbore, zrazu som musela odísť. A začínať odznovu. Napriek tomu, že práca so študentmi je mojou podstatou. Kus srdca pre študentov mi ostal na všetkých fakultách, na ktorých som doteraz pôsobila a už nemôžem pôsobiť. Aj pri prvom aj druhom odchode z vysokej školy sa zopakovala jedna zvláštna situácia. Mnohí kolegovia i mnohí študenti, píšem to neskromne, asi nesúhlasili s mojím odchodom, ktorému však nijako nemohli zabrániť ani ho zvrátiť. Niektorí otvárali ústa a chceli čosi povedať i verejne, no zvuk z ich úst nevychádzal, iní sa báli so mnou stretnúť na chodbách fakulty, aby nás náhodou tí, ktorí ma z nej vyháňali, neuvideli spolu. A nie som leprou nakazená. Raz som musela odísť z vôle vedenia katedry, druhýkrát vedenia fakulty. Aj nad vedením katedry, aj nad vedením fakulty je ešte vyššie vedenie. No ani to nevydalo ani hláska na moju obranu. Podľa všetkého boli radi, že odchádzam. Pri ostatnom odchode som sa nechtiac rozplakala v posluchárni plnej študentov, nevedela som ten smútok ovládnuť. Doteraz ten smútok vo mne pretrváva. Prahnem po svojej pedagogickej práci. No nemám komu prednášať, ani s kým viesť semináre. Ani moji študenti sa nezmohli na moju verejnú obhajobu. Viem, že niektorí boli radi, že som odišla ja a oni ostali. No u mňa nezvládli elementárne požiadavky na vykonanie skúšky, a tak ich vyskúšali bezo mňa. Títo slabí študenti cítili za sebou silnejšiu ochranu, akú som ja mohla poskytnúť svojim dobrým i vynikajúcim študentom, preto moje požiadavky ignorovali. Zvolili si cestu ľahšieho odporu v živote. Presadenie sa korupciou a protekcionizmom, nie vlastným vedením a svojimi schopnosťami. Za takýmito študentmi mi, zaiste, nie je ľúto a ani im za mnou. Vždy som sa ale čudovala ich rodičom, že tak deformujú svoje deti na začiatku ich vstupu do dospelého života. A kolegom, ktorí to pripustili? Ani nie, im totiž na talentovaných študentoch nikdy nezáležalo, prvoradou bola pre nich kariéra cez živé mŕtvoly. Kvôli nim naše vysoké školstvo zahníva. Tvária sa, že ten smrad necítia, pretože ho sami vyvárajú.
K narodeninám mi po mojom odchode z VŠ blahoželalo na facebooku niekoľko desiatok mojich bývalých študentov. Na mojej verejnej facebookovskej nástenke. Ďalšie krásne blahoželania dostávam aj akosi pokútne, utajene, len ako súkromnú správu, aby si ju náhodou neprečítali tí, ktorí týchto mojich bývalých študentov zamestnávajú na fakultách, z ktorých som musela nedobrovoľne odísť.
Zamýšľam sa nad svojím doterajším pôsobením na viacerých fakultách slovenských vysokých škôl a uvedomujem si mnohé zlyhania vo svojej práci. A nechcem sa vyhovárať, že boli spôsobené vyššie popísanými zlyhaniami systému fungovania vysokých škôl u nás. Nie, za moje skutočné zlyhania som vždy zaplatila vysokú cenu. Ale bolo to vždy spravodlivé pokarhanie a snažila som sa z neho vždy poučiť.
Ostatné vyhodenie z fakulty bez milosti a bez jediného slova vysvetlenia zo strany vedenia fakulty však nepovažujem za odplatu za moje zlyhanie. Ale odplata to určite bola. Možno aj tuším za čo. Nemá však nič spoločné s demokratickou kultúrou vo verejnej organizácii demokratického štátu.
