"Moje školské časy, ak mám byť úprimný, sprevádzalo ustavičné znechutenie, z roka na rok sa stupňovala netrpezlivosť, kedy sa už konečne zbavím tejto otupnej driny. Nespomínam si, že by som bol niekedy radostný či blažený v tej monotónnej bezcitnej a bezduchej školskej mašinérii, ktorá nám zgruntu otrávila najkrajšie, najslobodnejšie obdobie života..."

"Škola pre nás znamenala nátlak, pustatinu, nudu, miesto, kde si treba vtĺcť do hlavy v presne odmeraných dávkach ´vedu zbytočných poznatkov´, scholastickú alebo scholasticky upravenú matériu, pri ktorej sme cítili, že nemá vzťah ani k realite, ani k našim osobným záujmom. Bolo to tupé, fádne učenie, a toto nám vnucovala zastaraná pedagogika. Jediný naozajstný vzletný okamih šťastia, za ktorý vďačím škole, bol deň, keď sa za mnou navždy zabuchla jej brána.
Niežeby boli naše rakúske školy osebe zlé. Naopak, takzvané ´učebné osnovy´ boli starostlivo vypracované na základe storočných skúseností a keby ich boli podnecujúco podávali, mohli byť podkladom plodného a relatívne univerzálneho vzdelania. Ale práve touto akurátnou plánovitosťou a jej suchou schematizáciou sa stali naše vyučovacie hodiny strašne suchopárne a neživotné, boli iba studeným učebným aparátom, ktorý sa neprispôsoboval jedincovi a len sťa automat s číslicami ´dobrý, dostatočný, nedostatočný´ ukazoval, nakoľko žiak zodpovedá ´požiadavkám´ učebných osnov."
"Ani naši učitelia nemali vinu na bezútešnosti systému. Neboli ani dobrí, ani zlí, neboli tyrani, no ani nápomocní priatelia, ale chudáci, ktorí otrocky pripútaní k schémam, úradne predpísaným učebným osnovám, si museli odkrútiť svoje ´penzum´ tak, ako my naše - zreteľne sme cítili, že sú takisto šťastní ako my, keď sa napoludnie rozcengal školský zvonec oznamujúci slobodu nám aj im."

Nepripomína vám to slovenské školstvo 21. storočia? Alebo, že by sme až teraz dobehli rakúske školstvo konca 19. storočia? Veď sa zvykne hovoriť: sme sto rokov za opicami...