Najmä javy, s ktorými sa stretával, ktoré sa mu páčili a hodnotil ich pozitívne, alebo naopak nebol s nimi stotožnený a posudzoval ich kriticky. Toto všetko je zhrnuté v pútavom cestopise pod názvom AMERICKÉ POZNÁMKY.
Dickens sa na cestu do Ameriky vydal z Liverpoolu, kde spolu s manželkou nasadli na loď Britannia dňa 3. januára 1842, celková plavba, ktorá nebola úplne príjemná, trvala 18 dní. V Amerike strávili pol roka, dňa 7. júna 1842 nastúpili na palubu plachetnice George Washington. Ich spiatočná cesta trvala 23 dní.
Pri príchode do Ameriky Dickensa obklopil iný svet, než na ktorý bol zvyknutý. Prekvapila ho napríklad zdvorilosť colníkov pri plnení ich pracovných povinností - pri vyloďovaní cestujúcich: „Nemohol som sa ubrániť očareniu z kontrastu, akým sa prezentovala ich colnica. Pozornosť, slušnosť, dobrá nálada, to všetko boli znaky s akými colníci vykonávali svoju povinnosť.“
Od tejto chvíle sa ocitol v pozícii pozorujúceho a pozorovaného. Dostával množstvo pozvaní od inštitúcií aj súkromných osôb na rôzne recepcie, podujatia, návštevy. Pre neho však boli zaujímavé verejné a sociálne inštitúcie ako divadlá, obchody, školy, továrne, nemocnice, väzenia, nápravné ústavy, ktoré si vo všetkých navštívených mestách dôkladne prezeral. Nestačilo mu poobzerať si ich zvonku, vchádzal do ich vnútorných priestorov, pozoroval organizáciu a pulz života. Najmä v ústavoch sa zaujímal o jednotlivé prípady mrzákov, hluchonemých, siroty, duševne chorých, všímal si čistotu, poriadok, pohodlie, vzdelávanie, pracovné aktivity, sociálny systém. „Deti vykonávali svoje povinnosti v rozličných izbách, okrem niektorých, ktorí naozaj nemohli a iba sa hrali. Tu, ako v mnohých inštitúciách, nemali chovanci žiadne uniformy, čo ma potešilo z dvoch dôvodov. Po prvé, som si istý, že ak pre nič iné, tak len preto, že nosenie rovnošiat a odznakov je nezmyselný zvyk a bez nich sa cítime ako doma. Po druhé, preto, že bez rovnošiat každé dieťa pred návštevníkom ukáže vlastný charakter, s individuálnou nedotknuteľnosťou...“
Pri presune do miest a mestečiek sa zoznámil s americkými železnicami, tu spozoroval, že vozne sú rozdelené na triedy, pre fajčiarov a pre nefajčiarov, černosi cestovali v osobitných vagónoch tretej kategórie. Okrem vlaku využíval na cestovanie rôzne dopravné prostriedky, každý mal podľa neho nejakú nevýhodu. Plavil sa parnou loďou po riekach, jazerách a kanáloch, prepravoval sa dostavníkmi, špinavými a preplnenými vozmi. Cesta loďou po riekach a kanáloch bola bohatá na rôzne momenty, sťažoval sa však na nepohodlie, na spoločnosť, ktorá neustále žula tabak a pľula všade, kde sa len dalo.
Prírodným opisom precestovaných krajín nevenoval veľa pozornosti, vnímavejšie reagoval na ľudské trampoty, nepokoj, ale aj radosti. Zaujali ho však napríklad Niagarské vodopády, ktoré opísal takto: „Nech by bol akýkoľvek pokoj na svete, tieto vody sa valia a rútia dolu, burácajú a ženú sa celý deň; stále sa nad nimi v hĺbke sto stôp vytvárajú klenby dúh. Kedykoľvek na ne zasvieti slnko, žiaria a ligocú sa ako roztavené zlato. Keď je deň pochmúrny, padajú ako sneh alebo vyzerajú tak, akoby opadávala stena veľkého kriedového útesu alebo sa valia po skale dolu ako hustý dym.“
Dickens spoznal mestá – Boston, Lowell, Worchester, New York, Filadelfiu, Washington, Virgíniu, Richmond, Baltimor, Harrrisburg, Pittsburg, Cincinnati, Louisville, Columbusu, Sandusky, Lebanon, West Point. V Kanade navštívil Toronto, Kingston, Montreal, Quebec, St. John´s. Lepšie sa cítil v severnej časti krajiny. Pomery na juhu Spojených štátov boli podľa neho na nevydržanie, odsudzoval najmä otroctvo a nie veľmi priateľské vzťahy voči Anglicku.
Ľudí v americkej zemi vnímal ako úprimných, dobrých, srdečných a pohostinných, tvrdil že výchova a vzdelanie znásobujú úprimnosť ich láskavosti a ich horlivé nadšenie. Nikto si ho nikdy nezískal tak ako táto vrstva, svoju dôveru neprejavil nikdy tak rýchlo, ako týmto ľuďom, za pol roka sa spriatelil s mnohými ľuďmi. Odsudzoval však americké novinárstvo, ktoré malo za následok pokles mravných hodnôt krajiny. Americkému národu odporúčal, aby mal v obľube o niečo menej hmotné veci a o niečo viac ideály. Podľa neho Amerika napriek očividnému pokroku v rozmanitých oblastiach a schopností mladých ľudí nemôže byť vzorom pre iné štáty.
Po návrate do Anglicka sa pustil do písania knihy. Využil k tomu svoje poznámky, aj listy, ktoré posielal z Ameriky Johnovi Forsterovi, svojmu priateľovi. Dickens sa domnieval, že Američania dielo neprijmú priaznivo, pretože v ňom často vyslovoval svoj kritický postoj. A hoci Americké poznámky v Anglicku nevyvolali väčší záujem, v Amerike mali veľký úspech. Snáď oslovia aj slovenských čitateľov.
.
