Zareagoval.
- Smejete sa ...
Bol prívetivý. Milý. Prirodzený. A spontánny.
Ziadne: kamcestujete?, odkialidete?, takakoslecna?, zprácezpráce? a podobne. Pokračoval, akoby sme sa včera rozlúčili uprostred debaty.
Asi som vyzerala komicky. Moja duševná sánka bola spadnutá od úžasu až pod sedadlo pred nami.
- Nestáva sa mi často, že by si spolucestujúci prisadol a pozdravil.
On odtušil:
- Keď som pracoval V Modre, prešiel som ju každý deň krížom-krážom a stretával kopu známych. Potom som mal auto, a prestal som "stretávať ľudí :-)". Dnes chodím autobusom a po 12 hodinách v práci, keď som sám, mám ...
- komunikačný absťák :-) - odtušila som teraz ja.
A tak sme pokračovali. O ľuďoch v starých dolinách, ktorí vám dajú chlieb a mlieko zadarmo, o dedinách, kde vás domáci prijmú ako svojho ... o našich prababičkách, ktoré vyrábali chemlonové papuče a celá rodina nimi šúcha ešte dnes o parkety :-))))
Otvorená tvár. Pozeral na mňa tými tmavozelenými očami a ja si i teraz viem vybaviť jeho črty.
Vôbec nešlo o obsah našej debaty. Ten spôsob ... Ten vnem, ktorý mi z toho muža zostal ... Človečina. Nevtieravá. Obyčajná a vzácna. Mne. Vyžaroval niečo, čo ťažko popísať.
Vystupovala som a rozlúčila sa. Jeho slová - Opatrujte sa ... - boli ako z iného sveta. Mne blízkeho.
.
Nie nie. Žiaden extrém. Žiadne ilúzie zavesené na tyči SAD. Neviem, kto to bol, aký je, nepoznám jeho tiene. Je jedno, či sa ešte stretneme. Ale pre tú situáciu, pre ten moment, ktorý trval desať minút, sa mi oplatilo spoznať, aké príjemné je môcť bez očakávania, ťarchy a obáv stretnúť ČLOVEKA. A ešte k tomu muža! :-) (tento úsmevný dovetok, bez akýchkoľvek hlúpych narážok voči mužom, venujem Miške Procklovej)