O dva mesiace neskôr mi spolužiačka vraví: „A o Jarovi vieš?“ Ďalší náš spolužiak ostal v stave, ktorý je viac ako neutešený ... Po operácii nádoru na mozgu, mimochodom, nezhubného, vegetuje v bdelej kóme ...
.
Cítila som sa ako posol zlých správ. S Martinom, skvelým mužom, ktorým sa stal z nenápadného chlapca, sme sa dohodli, že Jara navštívime. Už vtedy som riešila v hlave, či môže človeku v bdelej kóme, alebo v akomkoľvek štádiu akejkoľvek choroby pomôcť späť do života ROZHODNUTIE. Rozhodnutie ako spôsob vyjadrenia ochoty a chuti žiť, postoj, vďaka ktorému sa vráti fyzické telo do stavu fungovania.
.
Nejako intuitívne verím (a aj prostredníctvom prameňov, ktoré som doposiaľ objavila a bola schopná stráviť), že stav fyzického tela je výsledkom dlhoročného stavu tiel jemnohmotných. Že úspešná klasická liečba (a nerúham sa, aj ja osobne som naozaj veľmi vďačná lekárom klasickej medicíny) fyzického tela je len akoby darovaným náskokom – možnosťou niečo zmeniť na úrovni jemnohmotnej (duchovnej, duševnej .. prosím, neveďte so mnou vojnu o slová, o to tu naozaj nejde).
.
Petra som celých dvadsať rokov nevidela, ale o Jarovi som mala priebežné vedomie. Jaro v mojich spomienkach nikdy nebol sám sebou. Najprv ho magoril tvrdý otec, vďaka čomu znášal občas posmešky detí (musel byť vzorný žiak a teda bol vždy „Mazánek“, nesmel nosiť rifle, iba tesiláky s pukmi ... vždy „pokazil“ bandu, keď sme chceli niečo vyviesť), a potom, keď sa v dospelosti vypracoval, zrazu nevidel a nepočul okolo seba. Spyšnel. Tváril sa, že ľudí, s ktorými x rokov študoval, nepozná. Prišlo mi až príznačné, že nádor mu tlačil na zrakové centrum a on prestal postupne vidieť. Bolo toľko vecí v jeho živote, ktoré odmietal vidieť ...
Začiatkom leta som ho chcela ísť navštíviť. Položiť mu tú otázku, ktorá by ho mohla vrátiť do života. Pokúsiť sa.
.
Namiesto toho som riešila svoj vlastný život, keď som – celkom nečakane – zakotvila ako akútne brucho v nemocnici. Ako taký dilinko som sa čudovala, prečo ma tak opatrujú. Stále som mala pocit, že sa vlastne nič zvláštne nedeje. Boli veľmi zlatí. Lekári, sestry i sanitári a dokonca aj upratovačky. Až neskôr mi lekár povedal, že to bolo na hrane. Že už som tu nemusela byť. Myslím, že mi to ešte pár dní nedochádzalo ... mala som čas premýšľať, čo sa to so mnou stalo ... celý život som bola zdravá, poisťovne zo mňa mali radosť ... Pamätám si, ako mi bolo nanič, ako som urobila JASNÉ ROZHODNUTIE, že to prežijem a budem žiť. Môj syn má ešte len šesť rokov ...
.
A zrazu sa ten kolotoč zrýchlil. O mesiac zomrela moja kamarátka. A potom moja sestra. A dnes som našla v mailovej pošte ďalšie smútočné oznámenie ...
.
Nemám silu opisovať, ako mi je. A ani to nechcem na tomto mieste. Ale kvária ma otázky, ktoré mi pomáhajú vysporiadať sa s týmito udalosťami ... Ak by ste sa chceli so mnou o nich zhovárať, ak máte poznania, o ktoré sa chcete podeliť, budem nesmierne rada. Alebo položte ďalšie otázky ...
Ďakujem.
OTÁZKY:
Čo To dopekla žijeme, keď zomierajú tak mladí ľudia?
Je v našich možnostiach rozhodnúť sa k životu KEDYKOĽVEK? Alebo je už isté štádium poškodenia fyzického tela zadaním pre zmenu formy energie = smrť?
Čo sa deje s vedomím človeka po smrti? Kde ostáva tá energia? Je možné, že
vedomie je výsledkom IBA biochemických reakcíí? Akosi nemôžem uveriť ...
