Je nevábna. Stará. Páchne. Beznádejou a občas aj alkoholom. Bezzubé ústa, živiace sa tekutinou, ktorá zaženie smäd, hlad, aj vedomie. Riedke, sivé, zamastené vlasy. Hrebeň nie je priateľom. Kto by si od nej kúpil dobrý pocit? Ešte aj o ňom sa rozhodujeme na základe toho, ako je kto oblečený, čo v nás vzbudzuje. Aké pocity.
.
A od nej všetci bočia. Je to ako pradávny, živočíšny, inštinktívny strach. Keď sa odvrátim, mňa sa to netýka ... Ja nechcem tak skoncit ... Mne sa to nikdy nestane ...
.
Pozorujem ju často. Predáva časopis a snaží sa pracovať. Možno je to jediné, čím sa drží nad hladinou ľudskosti. Tú jej nikto nevezme. Alebo je to iba ilúzia? Nedávno som zažila, ako sa stala vzduchom, priesvitnou hmlou pre ľudí, ktorým ponúkla čítanie. Pristúpila, s náznakom prosby. A ľudia boli ako z kameňa. Hľadeli cez ňu, odvracali sa ... Nie, mne neprekáža, že si časopis nekúpili. To je právo voľby. To, čo zabolelo v hĺbke mňa a určite oveľa intenzívnejšie tú ženu, bola surová ignorácia. Jej ako človeka. Poprosila, ale neobťažovala. Prečo ste jej nepovedali aspoň: "Ďakujem. Nie."?
