V Portoriku je letísk viacero, dokonca aj bližšie k DR, ale ja som sa rozhodla pre San Juan práve kvôli spomínanej relácii.
Okrem peňazí na cestu potrebujete len ESTA, pretože Portoriko je prvým zámorským voľne pridruženým štátom USA.
Obyvatelia hovoria hlavne španielsky, ale angličtinu ovládajú miestni určite lepšie ako ja. Ja totiž nehovorím anglicky takmer vôbec. ;)
Preto cestujem s priateľom, ktorý je zároveň mojim „translatorom“.
Ubytovanie.
Keďže som chcela navštíviť hlavne San Juan, naplánovala som si tam pobyt na 4 dni. Ubytovanie v hoteloch v štvrtiach, ktoré sú považované za turisticky atraktívne je pomerne drahé, preto som volila ubytovanie na súkromí. Našla som na nete zopár ponúk, vybrala som si na základe recenzií. A neoľutovala som. Majiteľ Marlon bol skvelý mladý muž a vysvetlil nám, čo, kde a ako by mohlo byť pre nás zaujímavé. Apartmán bol celkom slušný. Jedna spálňa, kúpeľňa a malý kuchynský, plne vybavený kútik (s uvítacím drinkom), ktorý voľne prechádzal do obývacej časti apartmánu. Všetko bolo super, len klimatizácia bola „trochu“ dosť hlučná. Ale stál o polovicu menej ako izby v hoteloch v tejto štvrti.
Farby.
San Juan dnes môžeme chápať vo viacerých smeroch ako moderné mesto. Má autá, vysoké budovy, reštaurácie, obchodné domy, módne značkové obchody. Kolosálne výletné lode denne privezú turistov, ktorí pobehujú od Hard Rock Café až do Ralph Lauren, či iné svetové značky. Nedávno bolo v meste otvorené ďalšie veľké nákupné centrum - Mall.
Ale na to, čo je charakteristické pre 20 a 21. storočie okamžite zabudnete, akonáhle vás kroky zavedú do vydláždených ulíc starej časti mesta – Old San Juan, ktoré vedú popod drevené balkóny, okolo úhľadných fasád, namaľovaných pastelovými farbami - modrou, žltou a ružovou. V uličkách starého San Juanu sú dodnes viditeľné stopy španielskej kultúry.
Skôr ako niečo napíšem o tom ako San Juan "chutí", neodpustím si trochu informácií z histórie. Portoriko bolo pôvodne obývané indiánmi kmeňa Taino a ostrov sa volal Boriquen, čo znamenalo v ich jazyku „zem vznešeného pána“. Verili, že ich zemi vládne boh Juracan (z toho vznikol neskôr nám známy názov hurikán).
Keď Krištof Kolumbus doplával na tento ostrov pri svojej druhej ceste v roku 1493, nazval ho San Juan Batista (Svätý Ján Krstiteľ). Krištofa Kolumba však sprevádzal aj Juan Ponce de León (po ňom je pomenované iné mesto v južnej časti ostrova - Ponce) a keď sa v roku 1508 opäť vrátil, aby sa na ostrove usadil, premenoval mesto na Puerto Rico, čo v španielčine znamená „bohatý prístav“.
Španielski dobyvatelia nakoniec úplne zotročili pôvodných takmer 30 tisíc indiánov keňa Taino a ostatné si už asi viete domyslieť. Ťažká práca v zlatých baniach, neskôr na plantážach s cukrovou trstinou, pestovanie kávy, tabaku... Ostrov sa stal v roku 1898 korisťou Američanov, ale obyvatelia dostali americké občianstvo až v roku 1917. V roku 1952 sa ostrov stal pridruženým štátom Spojených štátov, ale jeho status zostáva aj naďalej predmetom rôznych debát. Napriek tomu, že politici chceli, aby sa Portoriko stalo 51. štátom Únie, voliči v Portoriku v decembri 1998 tento návrh zamietli.
Takmer tretina všetkých obyvateľov ostrova (cca 4 milióny) žije práve v hlavnom meste San Juan. (Domáci vyslovujú San Huan, čo ma spočiatku trochu prekvapilo, pretože som si myslela, že správna výslovnosť je San Chuan.) Ako hlavné mesto bolo zvolené ešte v roku 1510. Dnes je najväčším mestom v celej oblasti Karibiku. Ulice v novších štvrtiach vypadajú skôr, akoby ste boli niekde v USA a nie v Karibiku. Ale aj napriek tomu môžete objaviť medzi vysokými modernými súčasnými budovami aj domy v klasickom štýle s nádychom Španielska.
Toľko o histórii a teraz k tým chutiam.
Hneď v prvý večer – mala som totiž narodeniny - som sa rozhodla oboznámiť sa s okolím, ale hlavne zistiť, aké chute ovládajú obyvateľov Portorika.
(Dozviete sa II. časti blogu)
