ÚVOD
Ani neviem, či sa nasledujúce riadky dajú nazvať blogom. Chcem tu postupne, v niekoľkých častiach písať o tom, ako zvyknem cestovať po „svete“ ja. Bez cestovných kancelárií, bez naháňačiek za sprievodcom a veľkou tlupou poznania chtivých turistov. Na základe vlastných skúseností som totiž zistila, že aj bez nich sa dá zažiť celkom zaujímavá „poznávačka“. Niekedy sú zážitky s ňou spojené kuriózne, inokedy nebezpečné, adrenalínové, alebo aj úsmevné ba až trápne.
A hoci človek nakoniec nestihne navštíviť všetky tie cestovnou kanceláriou, alebo bedekerom odporúčané miesta, nevadí. Dôležité je slobodne sa nechať unášať pulzujúcou atmosférou mesta. Jeho vôňou, ruchmi, ale aj sladkou pohodou pri káve, jedle, či kultúrnom vyžití. Nemať stres z toho, že o dvadsať minút mám „meeting“ kdesi na rohu prvej a druhej ulice a keď mi náhodou čašník donesie kávu o pár minút neskôr, nestihnem ju vypiť len preto, aby som niečo nezmeškala a nezdržiavala tak celú skupinu.
Po návrate z dovolenky si človek aj tak obyčajne pamätá len to, pri čom sa cítil najpríjemnejšie. Na množstvo pamätihodností spomína postupne čoraz menej, spomienky blednú, alebo splynú tak, že veľa z tých pamiatok už nevie ani pomenovať. Samozrejme sa tu bavíme o bežných turistoch. Nie o vášnivých historikoch, či ľuďoch posadnutých každým kameňom či škrabancom, alebo podrobným údajom nejakej pamiatky či umeleckého diela.
Jedinou, naozaj „lunárnou stopou“ zachovanou v podvedomí človeka je celkový pocit z mesta, alebo miesta, ktoré navštívil.
I.
Plánovanie
Cesty si vždy plánujem. Niektoré pol roka, iné aj rok dopredu. Tú, o ktorej budem písať teraz som začala plánovať viac ako rok pred jej uskutočnením.
Posledné tri roky som veľa cestovala po Európe, okrem toho som navštívila niekoľko ostrovov v Indickom oceáne a tak sa mi opäť akosi zacnelo po „západnej kultúre“. A kde inde ako v USA jej je až, až...
Musím priznať, že to nebola moja prvá cesta „tým smerom“. Ale ako sa hovorí, do tretice všetko dobré. Tento raz som si vybrala Kaliforniu.
Ako som už uviedla, necestujem s cestovnými kanceláriami, pretože ich predstava o cestovaní sa od tej mojej výrazne líši. V časoch internetu nie je predsa žiadny problém objednať si včas letenku aj ubytovanie. Čím skôr, tým lepšie. Kvôli cene. Letenku musím zaplatiť hneď po jej rezervácii, ale to musíte aj v cestovnej kancelárii. Ubytovanie dopredu neplatím. Alebo len malé percento z celkovej ceny, akúsi zálohu za rezerváciu pobytu. Internetové stránky sú často plné tzv. „smart“ ponúk ubytovania vo všetkých častiach zemegule. Ja si však vyberám len tie, ktoré sú refundovateľné, to znamená, že ich môžem kedykoľvek pred termínom zrušiť. Bez akejkoľvek finančnej straty. Vždy mi tak ostáva šanca ľubovoľne zmeniť ubytovanie ešte v priebehu plánovania dovolenky, teda aj pár dní pred jej začiatkom. Vždy podľa toho, aké zmeny nastanú v mojom neustále sa rozvíjajúcom cestovateľskom zámere.
„Cestovateľský zámer“.
To je prvá vec, ktorú si na začiatku všetkého vytvorím. A presne tak ako je v podnikaní investičný zámer, aj ten cestovateľský si robím hlavne preto, aby som si hneď na začiatku ujasnila, čo od svojej cesty očakávam. Čo túžim vidieť, zažiť, prípadne koho chcem stretnúť.
Všetko to samozrejme aj niečo stojí. Ale výsledok nakoniec tiež za to stojí. Hneď na začiatku si stanovím sumu, ktorú som ochotná minúť. Pri takomto type dovolenky aký som si zvolila ja odporúčam nechať si aspoň 400 eur rezervu, lebo nie vždy vyjdú predpoklady na 100%.
Moje prvé kroky, ešte pred začiatkom plánovania vedú do kníhkupectva alebo na stránky internetového predaja kníh. Keďže som odveký knihomoľ, skúpim všetku dostupnú literatúru o plánovanej destinácii. Deň čo deň sa viac a viac dozvedám o krajine, ktorú chcem navštíviť. Spolu s novými poznatkami o krajine moja eufória narastá.
Ale pozor! Neskôr sa táto počiatočná eufória postupne mení na „depku“. Zisťujem, že všetko, čo túžim vidieť nie je možné počas jednej cesty zvládnuť.
Na scénu vstupuje rozum. (Ak sa tak dá nazvať to, čo nosím v hlave.) Racionálne zvážim všetky svoje možnosti. Finančné aj časové. Obsah môjho cestovateľského zámeru sa tak postupne zužuje priamo úmerne s nárastom mojich vedomostí o vysnívanej krajine.
Začínam jasne oddeľovať túžbu od možnosti.
Už nesnívam.
Bdiem.
Zoberiem si mapu a začnem plánovať.
Z Európy priletím do San Francisca.
Prvé štyri dni a noci chcem nekonečne nasávať (aj to) do seba nespútaného, divokého, voľnomyšlienkárskeho ducha tohoto zvláštneho mesta. Potom, ako vďačný konzument červeného vína navštívim mestá Napa a Sonoma aj s ich úrodnými svetoznámymi vinohradmi a vinárstvami. Chcem spoznať slnečné LA, oddýchnuť si v pokojnom, aj keď trochu snobskom San Diegu. Ale taktiež (ne)viazane si užiť horúce dni a blikajúce noci v Mekke svetového hazardu a zábavy v Las Vegas.
Počas presunu zo severu na juh - diaľnicou 101 cez Silicon Valley - sa potom napojím na čarokrásnu Highway 1. Po kilometroch jazdy nebadane vkĺznem na úžasnú 17-míľovou cestu, vinúcu sa polostrovom Monterey priamo cez populárne, svetovo preslávené golfové ihrisko Pebble Beach.
Keď sa dostanem späť na cestu č. 1, pokračujem v dych berúcej jazde pozdĺž pobrežia Big Sur.
Je to nádherné miesto na rozhraní Pacifiku a Kalifornie, kde nerozoznáte, či skalnaté útesy vyrastajú z hlbín oceánu, alebo naopak, či do neho z výšky padajú.
Jednu noc a jeden deň pobudnem v San Simeon. Okolie tohto mesta si už v detstve obľúbil a neskôr, v 30. rokoch minulého storočia vybral pre stavbu svojho extravagantného megasídla - Hearst Castle, mediálny magnát William Randolph Hearst.
Trojdňový pobyt v slnečnej Santa Barbare – „kalifornskej francúzskej riviére“ – bude pre mňa balzamom na dušu a unavené telo. Budem v polčase (rozpadu) dovolenky.
V druhej polovici výletu sa na pár dní vzdialim z Kalifornie do štátu Nevada. Tam už bude na mňa nedočkavo čakať Las Vegas. A čo by som to bola za turistu, keby som počas mojej návštevy západnej časti USA nevidela jeden z najznámejších prírodných skvostov, najviac obdivovanú „dieru v zemi“ - Grand Canyon.
Za tých pár dní strávených v Nevade si urobím výlet do vyprahnutého Údolia smrti - Death Valley. A aby som naozaj rozumne využila pobyt v Las Vegas pridám k tomu aj návštevu kedysi najväčšej priehrady Hoover Dam.
Štvortýždňovú cestu ukončím „zaslúženým“ relaxom na niektorom z Havajských ostrovov.
Môj tip? Maui. Pozemský raj so zvlneným zeleným kobercom a porozhadzovanými kvetmi všetkých druhov a farieb. So spiacou sopkou Haleakala, ktorú slnko každé ráno opúšťa len preto, aby sa večer unavené vrátilo späť do jej útrob.
Väčšinu mojich „poznávačiek“ končím nejakým relaxom, pretože po dňoch, či týždňoch neustáleho „pendlovania“ z miesta na miesto, si potrebujem oddýchnuť a najmä v pokoji stráviť všetko dovtedy prežité.
Keďže moje cesty vždy plánujem tak, aby som čo najmenej precestovala (financií), ale zároveň čo najviac precestovala (častí krajiny), usilujem sa o akýsi kompromis. Minimum premeniť na maximum.
Radšej ako byť uštvaná, som spočiatku naštvaná, že musím niektoré plánované zážitky „zatiaľ“ vynechať.
Pri tomto výlete som bola nakoniec nútená zriecť sa obhliadky LA, San Diega a samozrejme aj turistických lákadiel v ich blízkosti.
Ale len preto, aby som tieto mestá o rok, dva, či neskôr spoznala dôkladnejšie.
Od myšlienky k činu prešiel takmer rok až nastal...
II.
Štvrtok, 25. september 2014 – „DEŇ D“
Nevylodila som sa síce v Normandii, ale po vzdušnom presune z Viedne do Amsterdamu a následnom približne 12-hodinovom lete „sedemštyrisedmou“ som pristála na medzinárodnom letisku v San Franciscu. (Píšem o tom, ako keby som s tým lietadlom pristála ja sama.)
Nebojím sa, ale lietam nerada. V mojom veku ma okrem zlého spania, videnia a miernej hluchoty trápi aj zvýšená túžba môjho mechúra často sa vyprázdňovať. Letenku si preto vždy, pokiaľ je to možné, vyberám hneď vedľa uličky, aby pasažieri sediaci vedľa mňa nemuseli vstávať kvôli mojim častejším a „mimoriadne obľúbeným“ návštevám „WC-salónika“.
Po "odbavení" – a to doslova, pretože kým človek prejde vstupnými kontrolami, ktoré sú v USA naozaj dosť zdĺhavé, zažívam multiorgazmus a konečne sa presúvam do oddelenia s batožinou.
Nekonečný pás s kuframi sa pomaly, ale isto vyprázdňuje. Ja už svoj kufor dávno mám, ale Róbert, tak sa volá môj priateľ, s ktorým okrem iného zdieľam svoje výlety, si ten svoj nevie stále nájsť. V momente, keď sa stupňuje jeho zúfalstvo k nám pristúpi uniformovaný pracovník letiska a čosi sa pýta. Nerozumiem ani mäkké „f“, ale vďaka jazykovým znalostiam môjho priateľa sa dozvedáme, že v Amsterdame bol frmol a jeden kufor zabudli naložiť. Samozrejme priateľov. Ale nemáme sa ničoho obávať, lebo najneskôr do dvadsaťštyri hodín nám ho určite doručia priamo do hotela. Nechávame im teda adresu nášho hotela a ostáva nám iba veriť, dúfať a čakať.
Je mi z toho do smiechu, lebo v zabudnutom kufri má Róbert úplne všetko. Celý svoj život. Hygienické potreby. Trpí prehnanou, až psychopatickou čistotnosťou, takže z letiska musíme opäť „letieť“.
Do hotela. Aby Róbert mohol ukojiť svoju neutíchajúcu vášeň k čistote. Samozrejme v sprche a so svojou obľúbenou značkou mydla. A hneď potom sa musí prezliecť. Ale tentokrát som zvedavá do čoho?
Ja mám tiež svoju úchylku. Kdekoľvek na svete dôjdem do hotela, začnem fotiť. Niekedy urobím aj viac ako 20 fotografií hotelovej izby. Neviem načo mi bude toľko záberov, ale keby som to neurobila, asi by som načisto scvokla. A podotýkam, že som len fotograf amatér.
Obyčajne sa hneď na začiatku výletu s priateľom trochu pochytíme, pretože ja chcem fotiť ešte uhladenú, neporušenú izbu, ale Róbert okamžite vybaľuje kufre a uteká sa vyšantiť do kúpeľne. Kým ja fotím, on už má obvykle vybalené kufre a mrnká si niečo pod sprchou.
Tentokrát to však nehrozí. Umývať sa síce bude môcť, ale s neznámou značkou mydla. A vybaľovať tiež nebude mať čo, takže prezliekanie sa nekoná. Vyrovnáva sa s tým síce dosť ťažko, ale nakoniec sa s tým musí zmieriť. Čo iné mu aj zostáva?
Vyrážame konečne k vlaku, ktorým sa máme dostať takmer k hotelu. Neznášam automatové zariadenia, preto pristúpim k informačnému stánku. Potrebujeme si kúpiť lístky. Nemajú. Automatu sa nevyhneme. Po pár minútach trápenia k nám s veľavravným úsmevom pristúpi pán v uniforme a ukáže nám úplne jednoduchý postup zakúpenia lístkov.
Cestu z letiska k hotelu má už v dostatočnom predstihu naštudovanú Róbert. Z internetu. Všetko, k čomu je potrebná schopnosť dobre sa orientovať, nechávam pre istotu na neho. Doteraz všade, kam som cestovala ja sama, som sa stratila. Potom som sa síce opäť našla, ale niekedy mi to spôsobovalo zbytočné problémy, pretože moje jazykové znalosti sú veľmi nápadne podobné posunkovej reči.
Asi po polhodinovej ceste vlakom a následne metrom vystupujeme z podzemia a pred nami sa doslova ako z vody vynára Montgomery Street, prezývaná aj „Wall Street západu“. Sme priamo v srdci Financial District (obr. č.1), štvrti, ktorá nie je len ekonomickým motorom San Francisca, ale aj jedným z hlavných komerčných centier v celých USA.
Kedysi sa tu nachádzali malé obchodíky, do ktorých si zlatokopovia chodili odvážiť zlatý prach. My síce zlatý prach nemáme, ale nejaké „prachy“ by sa našli. Prechádzame okolo starej tehlovej budovy Wells Fargo, ktorá bola postavená ako vôbec prvá tehlová budova v San Franciscu ešte počas „zlatej horúčky“. Dnes už sa budovy starých bánk len veľmi bojazlivo chúlia v tieni vysokých, moderných mrakodrapov. Pripomínajú mi malé deti, ktoré hľadajú útočisko v objatí svojich rodičov.
Vždy, keď vyberám hotel, sústreďujem sa predovšetkým na jeho lokalitu. Základná požiadavka je: byť v „centre diania“. To znamená v blízkostí reštaurácií, barov, pamiatok, galérií, múzeí...
Býva to síce o čosi drahšie, ale ušetrím na doprave, pretože k väčšine pamätihodností sa dostanem pešo alebo cestujem mestskou dopravou nanajvýš jednu až dve zastávky. Získam tak drahocenný čas, ktorý môžem venovať lepšiemu spoznaniu mesta. Keď som raz v minulosti bola s nemenovanou cestovkou v Londýne, dochádzali sme denne do centra asi dve hodiny. Večer, v špičke trvala cesta ešte dlhšie. Za štyri dni, ktoré som tam bola, som tak strávila vo vlaku či v metre 16 – 18 hodín. Okrem toho aj letisko pre nízkonákladovky bolo vzdialené od centra ďalšie dve hodiny a tak som vlastne zo štyroch dní strávených v Londýne takmer jeden celý deň precestovala. Pokojne som tam mohla byť o jednu noc menej, ale v centre, videla by som určite to isté a minula by som toľko isto peňazí, pretože londýnska doprava patrí k najdrahším na svete. Platila by som o jednu noc menej, hoci drahšie, ale ušetrila by som čas na každodenný presun a aj 15 libier za denný lístok na dopravu.
V roku 2014 v lete som si výlet do Londýna zopakovala podľa mojich kritérií a... vyplatilo sa.
Keď po celodennej túre zapadnem večer kdesi v krčme či bare, chcem to mať k hotelu čo najbližšie.
Grant Plaza hotel (obr. č. 2), v ktorom máme byť ubytovaní v SF je umiestnený v perfektnej lokalite.
Na Grant Avenue, ktorá tvorí hlavnú turistickú ulicu Čínskej štvrti. Iba pár metrov od Dragon Gate (obr. č. 3), vyzdobenej vstupnej brány s troma oblúkmi, otvorenej v roku 1970. Stavebný materiál na túto bránu údajne mestu venoval Tchaj-wan. Bránu strážia dva kamenné levy, podľa čínskej tradície kojace mláďatá medzi tlapami. Štvrť je popretkávaná reštauráciami, bistrami, kaviarňami a obchodíkmi so všetkým možným ale hlavne nemožným.
V predĺženej línii Čínskej štvrti, ale na opačnej strane sa zas nachádza preslávené (doteraz som však nepochopila prečo) námestie Union Square.
Hotel som objednávala za dobrú cenu v dostatočnom predstihu 10 mesiacov. Ponuky slušných, ale zároveň aj cenovo prijateľných hotelov sa v takých destináciách ako je San Francisco strácajú presne tak rýchlo, ako sľuby našich politikov po voľbách. Na počet ľudí, ktorí ročne navštívia San Francisco tu zas až tak veľa hotelov nie je. Mesto má ročný príjem z turizmu okolo 7 miliárd. Nikde som sa však nedopracovala k údaju, koľko turistov mesto ročne navštívi. Možno práve preto, že nemajú núdzu o turistov si môžu dovoliť pýtať pomerne vysoké čiastky za ubytovanie. Počas mojich návštev iných amerických miest som bývala v oveľa lepších a pritom cenovo podobných hoteloch.
Ale škodoradosť, ktorú som pociťovala, keď priateľovi na letisku oznámili, že mu nedorazil kufor sa mi nevyplatila. Hotelová izba je čistá, slušná, ale porovnateľná s izbami hotelov na Slovensku asi v 60. rokoch minulého storočia. Takže hoci mám možnosť fotiť bez rušivých zásahov Róbertovej snahy vybaľovania kufrov, nemám vlastne čo fotiť. Tak som si urobila aspoň jednu fotografiu malilinkého foyer pred dverami izby, ktoré mi pripadalo to najlepšie z toho, čo som tam videla. Hotel patril Číňanom.
Ale inak všetko OK. Vaňa, umývadlo, WC, posteľ...
Všetko funguje ako má.
Uteráky a hygienické potreby sú samozrejmosťou. A dokonca aj okná sa dajú zatvárať a otvárať. Už som sa totiž stretla aj s tým, že sa nedali. Takže... sme spokojní. Hlavne, že sme tu.
Najbližšie 4 noci a takmer 5 dní strávim v srdci mesta. Ba čo v srdci? Priamo v jeho aorte, pretože práve odtiaľto vybiehajú hlavné tepny do rozkošného tela tohto úžasného mesta.
