Ticho preťala až Róbertova otázka, či si ešte stále chcem ísť pozrieť tenisky. Keď už sme sa toľko nachodili, tak ten kúsok ešte určite zvládneme.
Outlet sme našli a moje staré tenisky som navždy pochovala v ich rodnej zemi. V Amerike. Obula som si nové, dúfajúc, že sú sedemmíľové a okamžite ma prenesú naspäť k miestu, kde sa bude konať "gastronomická show".
Neboli.
Chodilo sa mi v nich síce ako v papučkách, ale ísť ďalšie 4 kilometre je veľa aj pre papuče. Pýtali sme sa v obchode pri pokladni ako sa najrýchlejšie dostaneme k autobusu. Predavačka tvrdila, že autobusová zastávka je neďaleko a ukázala nám smer. Dodnes neviem aký SMER mala na mysli, pretože počas 20-minútovej chôdze „tým SMEROM“ sme získali jedinú ISTOTU.
Zastávku autobusu sme nenašli.
Opýtali sme sa teda ešte nejakého pána, ktorý práve vchádzal do jedného z nádherných viktoriánskych domov (obr. č. 11,12, 13) s ešte krajšou predzáhradkou, akým spojom sa najrýchlejšie dostaneme do Fort Mason. Odpovedal, že presne nevie, lebo chodí autom a nežne prešiel zrakom po svojej novučičkej Tesle (obr. č. 14)
Aha! S tým, že americký pán by mohol mať aj vlastné auto sme predsa nemohli počítať, že?
Zatiaľ sme len druhý deň v SF, ale nachodili sme pešo vzdialenosti, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Maratónec. Nakoniec sme však aj my „prišli, videli, zvíťazili“.
Musím priznať, že málokedy sa stotožňujem s názorom knižných sprievodcov ohľadom ich odporúčaní pod hlavičkou „Tip na výlet“, alebo „Nenechajte si ujsť“, ale tentokrát sa to vyplatilo. Predstavte si starorímske divadlo, alebo amfiteáter. V strede parkoviska boli poukladané stoličky ako v kine a všade vôkol nich parkovali bufetové autá. Jedno za druhým, v kruhu. Pri každom z nich stáli dlhočizné šóry neukojených hladošov. Turistov aj domácich.
Ponuka jedál od výmyslu sveta.
Kuchyňa talianska, francúzska, mexická, vietnamská, ruská, filipínska, thajská, čínska, kórejská, japonská...
Zo všetkých štátov USA práve Kalifornia sa môže pochváliť najrozmanitejšou plejádou reštauračných zariadení. Typická „kalifornská kuchyňa“ sa vyznačuje ľahkými pokrmami pripravovanými z miestnych surovín. Správna otázka neznie akým spôsobom sú tie suroviny pripravované, ale kým sú pripravované. Zvláštne je, že pod pojmom „typická kalifornská“ sa ukrýva práve obrovská etnická pestrosť obyvateľov a bohatá, rôznorodá celoročná úroda. Takže „typická“ je v skutočnosti vlastne „netypická“, pretože sa v nej netypicky vzájomne prelínajú „typickosti“ kuchárskych zvyklostí jednotlivých národov.
(Chcela som napísať „typičnosť“, ale to slovo mi pripadá akési čudné, nie?)
Kalifornia za posledných 200 rokov adoptovala emigrantov takmer z celého sveta a to sa dosť výrazne podpísalo aj v stravovaní. Kuchyne sa vzájomne obohacujú, kombinujú a práve to im dodáva neodolateľný punc jedinečnosti. Akýkoľvek nový módny trend v gurmánskej oblasti doveje vietor z reštauračných kuchýň sveta, buďte si istí, že práve oblasť Sanfranciského zálivu bude medzi prvými, ktorá ho zavedie do menu svojich reštaurácií.
V roku 1850 sa počet obyvateľov v SF v dôsledku zlatej horúčky prudko zvýšil. Až na 25 tisíc. Na jednu ženu tu vtedy pripadalo 100 mužov. Boli tu stovky rôznych jedální pre chudobných až po francúzske podniky pre zámožných obyvateľov. V roku 1886 sa práve v SF, v štvrti North Beach otvorila prvá talianska reštaurácia v USA. Servírovali tu obľúbeného duseného kraba. Dokonca aj vyše 160 rokov odkedy bol zaznamenaný obrovský reštauračný boom (3000 reštaurácií) tu pripadá jedna reštaurácia na 28 obyvateľov SF. Je to desaťkrát viac než v ktoromkoľvek inom severoamerickom meste.
V SF nájdete najviac ocenených kuchárov na počet obyvateľov zo všetkých amerických miest.
Údajne už dnes nie je najväčším lákadlom pre turistov most Golden Gate, ale farmársky trh Ferry Plaza Farmers Market v prístavnej budove Ferry Building (obr. č.15).
Tá sa v súčasnosti premenila na akýsi gurmánsky chrám, alebo roh hojnosti.
Ale vrátim sa k pojazdným bufetom, tzv. „food truck“.
Nevedeli sme, kde začať, tak sme dvakrát prešli okolo všetkých bufetov. Ale to bolo ešte horšie, pretože sme mali pocit, že chceme zo všetkého niečo. Hladní jak Čenkovej deti na štrnástej strane, sme nedokázali ďalej odolávať tomu množstvu chutí a vôní. Ceny boli skutočne nižšie ako 10 dolárov, porcie veľké. A hoci bedeker upozorňoval, že treba mať keš, lebo kartou sa platiť nedá, už to neplatí. Nie, všetci, ale mnohí akceptovali kreditky. A dokonca tam bol aj pojazdný bankomat. Tomu hovorím podnikať v duchu hesla „náš zákazník, náš pán“. Vyskúšali sme sanfranciské super burrito. No! Sanfranciské ako sanfranciské. Róbert si dal mexické a ja nejaké filipínske. Vzájomne sme okoštovali, ktoré je lepšie. Ja som tvrdila, že moje, Róbert, že jeho. Šalamúnsky sme sa dohodli, že každý zje polovicu toho svojho a potom si ich vymeníme. Z polovice bola nakoniec asi štvrtina. Spozorovali sme, že pri jednom stánku je akosi priveľa ľudí. Hľadali sme príčinu a zistili sme, že dôvodom bol krém brulée.
Vo vanilkovom aj v čokoládovom prevedení. Kúpili sme si najprv len jeden, ale hneď po prvom súste sme sa postavili opäť do šóry, aby sme si kúpili ďalšie dve. Musím sa priznať, že v roku 2013 sme cestovali dva týždne po francúzskej riviére, jedli sme tam krém brulée každý deň, ale... kam sa hrabú Francúzi?
Ten v SF bol fakt „deliciouse“. Karamel na jeho povrchu bol jemný a v ústach praskal ako tenučká sklenená vianočná ozdoba. Sladkosť krému bola perfektne vyvážená horkosťou čokolády. Nebolo to nebíčko v papuľke, ale skôr ja v nebíčku.
Všetko bolo skutočne lacné, aj v porovnaní s našimi jarmokmi, či vianočnými trhmi. Takže sme si od spokojnosti dopriali aj nejaké vínko a úplne sme zabudli, že máme pred sebou ešte poriadny kus cesty do hotela. Šli sme aj tak autobusom.
Nechcela som totiž vyľakať hneď prvý deň moje novučičké tenisky.
Vystúpili sme neďaleko Union Square. A práve tam sme navštívili už spomínanú vináreň,
z ktorej nás čašníčka presne o desiatej, na záverečnú, vyprevádzala pohľadom hodným najhoršieho slovenského čašníka.
Druhý deň je za nami a ja si na diktafón zaznamenávam hlavné body toho, čo som zatiaľ videla. Doteraz som si nikdy nerobila záznam z toho, čo som precestovala. Myslela som, že nezabudnem. Dnes, keď si pozerám fotografie navštívených miest mám dobrý pocit, ale je mi ľúto, že každým dňom si spomeniem na čoraz menej zážitkov. Aj preto som sa rozhodla, že túto cestu zaznamenám od začiatku až do konca. Keď teraz počúvam môj hlas z diktafónu, tak ma niektoré moje poznámky rozosmievajú.
Som nepoučiteľná. Mám 53 rokov a cestovať som začala až keď som mala 45. Okrem ruštiny nepoznám žiadny iný jazyk, ale som odhodlaná cestovať až do smrti. Nemusia to byť len ďaleké krajiny, či exotické ostrovy. Pôjdem ta, kam mi môj čas a financie dovolia.
Opäť je takmer polnoc. Zaspávam s myšlienkou na domov. Tam je už sobota ráno a to znamená víkend v plnom prúde. A ja mám pred sebou ešte tóóóľko zážitkov.
