Niet úniku.
Pre Róberta.
Presne tak, ako sa cítili väzni na ostrove Alcatraz, sa asi cíti Róbert so mnou na dovolenke. Keď už som v SF a nenavštívila by som bývalú väznicu, prišlo by mi to, akoby som bola v lete pri mori a nekúpala by som sa v ňom.
Aj preto som na dnes naplánovala návštevu neslávne slávnej väznice Alcatraz.
Máme však ešte dosť času, pretože loď odchádza presne na poludnie. My máme byť na móle č. 33 minimálne pol hodinu pred odchodom.
Raňajkovať sme šli do Subway. Malá pobočka sa krčila ako zošuchnutá ponožka na nohe mrakodrapu. Boli sme tam aj včera o ôsmej ráno a keďže sa nám páčilo, chceli sme si to zopakovať.
V nedeľu majú otvorené až od deviatej. To sme si v sobotu nevšimli a tak neostávalo nič iné, len čakať. Prišli sme 20 minút pred deviatou.
Veď hovorím... Socializmus ako vyšitý.
Stáli sme pred dverami, už bolo asi 5 minút po deviatej a... nič. Nikde nikto.
(Skoro ako u mňa v podniku.)
Povedali sme si, že ešte tomu dáme šancu. Asi o ďalšie tri minúty zaparkovalo vedľa obchodu auto a vystúpil z neho malý chudý muž. Z jeho „fejsu“ nám bolo hneď jasné, že do Mexika nechodil len kvôli dovolenke. Spočiatku sme si mysleli, že je to nejaký zamestnanec, ktorý mešká, lebo je nedeľa a šéf určite nepríde. Nakoniec sa ale ukázalo, že majiteľom pobočky je práve on.
Otvoril vstupné dvere a pustil nás dnu. Chvíľu sme sa porozhliadli po malej miestnosti s dvomi malými stolíkmi a stoličkami. Sadli sme si, aby si malý muž mohol v pokoji pripraviť čo bolo potrebné. Bežne mávajú v Subway viac druhov bagiet, ktoré sú obyčajne čerstvo upečené a rozvoniavajú príjemne ako francúzska bagetéria. Ale dnes?
Nič. Žiadna vôňa, žiadne čerstvé bagety. Čakáme. Muž s dobrosrdečným úsmevom na tvári konečne stojí za pultom a pýta sa nás, čo si dáme. Vždy, keď som bola v USA, zvykla som si dávať stále tú istú bagetu.
Tuniakovú. To je môj favorit.
(To som napísala tak, ako keby som po celý čas na dovolenke jedla len jednu, jedinú bagetu.)
Róbert si v sobotu dal šunkovú, ale keď vyskúšal tú moju, tak sa rozhodol aj on pre tuniaka.
(A to som nemusela ani použiť moje slávne právo veta.)
Viac ako polovicu bagety aj tak nikdy nezjem, preto som navrhla, aby sme si dali každý „half“, teda polovicu. Malý počerný muž nám navrhol, že keď si dáme jednu tzv. „footLong“a tú si rozdelíme vyjde nás to oveľa lacnejšie ako keď si dá každý z nás tzv. „half“, čiže polovičnú. Nerozumela som čo to trepe, ale keď sme platili účet, som pochopila. Keď si objednám polovičnú bagetu ja a polovičnú Róbert, zaplatíme 2 x 4,85 dolára. Ale keď si dáme jednu celú, ale dáme si ju prepoliť na dve časti, zaplatíme spolu za obe polovice len 6,75 dolára. Výhodou je to, že si môžeme objednať jednu celú, a to aj s možnosťou, že na jednu polovicu si dáme trebárs tuniaka a na druhú polovicu mäso, alebo šunku.
A aké z toho plynie ponaučenie?
„Dva krát polovica“, alebo “jedna celá delená dvomi“?
Matematicky je dva krát pol určite viac ako jedna delená dvomi.
A tak je to aj tu, v Subway.
Dve polovice tej istej bagety sú drahšie ako tá istá bageta rozdelená na dve. :)
Žeby robili kalkulácie cien podľa vyššie uvedených matematických výpočtov?
Máme pred sebou ešte dvadsaťjeden rán, čo nám môže usporiť 61,95 dolárov.
A to teda vôbec nie je málo.
Samozrejme za predpokladu, že budeme raňajkovať každé ráno v Subway.
Kávu sme si dali asi o 50 metrov ďalej, v Starbuck´s.
Priznám sa, že ja mám radšej "európsky" štýl podávania kávy. V malých, prípadne stredných, hrubostenných šálkach s intenzívnou vôňou a s dvomi centilitrami mlieka Maresi.
Jasné. V Amerike chcú mať všetko veľké, tak asi preto aj káva musí byť veľká. Ale je mi naozaj smiešne, keď si pýtam kávu „small“ a dostanem „kýbel“.
A čo je pre môj mozog úplnou záhadou je to, že vôňa, ktorú od kávy očakávam, je tu, v Amerike asi zakázaná. Káva je doslova uväznená v obrovitánskom papierovom pohári a ešte je uzatvorená plastovým viečkom. V Amerike akoby nepochopili, v čom skutočne tkvie čaro pitia kávy. Okrem chuti je to hlavne vôňa a rituál, s ktorým kávu ľudia pijú v Európe.
Ja nechcem piť kávu ako väzeň utekajúci z Alcatrazu. Keď som sa raz, dávnejšie, pýtala istej mladej slečny, ktorá s nadšením opisovala, že na Amerike je úžasné všetko, ešte aj tá káva v Starbuck´s, odpovedala mi, že je úplne „suprovaté“, keď si môže zobrať kávu so sebou, chodiť po meste a popíjať ju. A ešte jej vraj chutí káva aj preto, že oni tam dávajú veľa mlieka.
Hmmmm... Ja pijem kávu s mliekom. Ona pila asi mlieko s kávou.
Žeby nedostatok kojenia v detstve? Alebo nejaký magický vplyv mliečnej galaxie?
Chodiť s kávou v ruke? Preboha, prečo? Pre mňa je káva odmenou. A odmenu si chcem predsa užiť. Vychutnať, potešiť sa z nej. Pitie kávy je komplex (nie menejcennosti), akord, súzvuk troch činiteľov (nie verejných). Chuť, čuch, relax.
Pokiaľ čo i len jeden z nich chýba, už to nie je ono.
Ale dosť bolo mojich názorov na pitie kávy.
Poznám celú históriu toho, ako Starbuck´s vznikol. Čítala som príbeh o jej zakladateľovi Howardovi Schultzovi. Hoci on bol až zakladateľom až tej dnešnej podoby Starbuck´s.
Alcatraz.
Lode plné turistov vychádzajú zhruba každých 30 minút z móla č. 33. Lístky sme si kúpili v predstihu dvoch týždňov cez internet. Inak neviem, či by sme sa tam vôbec dostali. Keď sa doplavíte loďou na ostrov, je úplne jedno, ktorou loďou sa potom vrátite späť. Kontrolujú vás len cestou tam. Takže pokojne môžete stráviť celý deň vo väzení a keď vás potom v živote náhodou odsúdia, môžete sa aspoň odvolať, že jeden deň ste si už odsedeli v Alcatraze.
Názov ostrova pochádza zo španielčiny a ide o prvého obyvateľa, ktorý sa tu usadil.
„Pelikán“.
Ostrov je skalnatý, nemal dokonca ani žiadnu pôvodnú pôdu. Tá bola nakoniec dovezená z Angel Islandu. Dnes ročne navštívi ostrov asi poldruha milióna turistov. Ostrov „pláva“ asi 5 km od Golden Gate Bridge a asi 2-3 km od pevniny, ktorá obkolesuje záliv.
Istý dozorca, ktorý na ostrove pracoval v 50. rokoch minulého storočia spomína:
„Okolo ostrova krúžili jachty a väzni videli mladé ženy v bikinách popíjať koktejly.
Bolo to tak blízo a predsa tak ďaleko.“
Kedysi v roku 1859 tu americká armáda postavila pevnosť, ktorá strážila zátoku až do roku 1907, kedy bola premenená na vojenskú väznicu. Z iných zdrojov som sa dozvedela, že tam bola vojenská väznica už od začiatku. Vraj bola postavená 150 rokov pred Guantanámom a že v nej držali dezertérov z Občianskej vojny spolu s „nepriateľskými“ indiánmi kmeňa Hopi. „Nepriatelia“ boli preto, lebo odmietali posielať svoje deti do internátnych škôl, kde bol zakázaný ich jazyk aj náboženstvo. Tak tomu hovorím „americká demokracia“.
Až v rokoch 1934 – 1963 uskutočnil Federálny úrad pre väzenstvo experiment a urobil z neho väznicu so zvýšenou ostrahou.
Pre väzňov bolo priam sviatkom, keď sa mohli prechádzať po väzenskom nádvorí.
Čo je ale paradoxné, tunajší zločinci nepatrili k tým najnebezpečnejším v Amerike.
Boli to skôr takí odsúdenci, ktorých bežný väzenský systém nedokázal kontrolovať a s najväčšou pravdepodobnosťou by z iného väzenia utiekli. Bol vybavený špičkovými technológiami a obkolesený zradnými vodami, plnými nečakaných rôzne silných prúdov ľadovo studenej vody, žralokov a mestských splaškov.
Alcatraz bol väzením, z ktorého nemalo byť úniku. A napriek tomu sa 36 väzňov o to aspoň pokúsilo. Dvadsaťtri z nich bolo chytených. Sedem zastrelených. Najmenej traja sa utopili. Zostávajú traja. V roku 1962 sa títo väzni prevŕtali cez stenu svojich ciel pomocou nahrubo vyrobených vŕtačiek z rôznych nakradnutých dielov. Vyliezli na strechu kde mali ukryté akési provizórne plavidlá, na ktorých sa mali doplaviť k najbližšej pevnine. Samozrejme nie do mesta. Odvtedy po nich neboli nájdené žiadne stopy.
Oficiálne teda z Alcatrazu nikto neušiel.
Krátko potom (1963) bol Alcatraz uzatvorený, pretože predstavoval pre vládu obrovské straty. Ročné náklady na jedného väzňa predstavovali čiastku cca 40 tisíc dolárov. Dozorcovia žili na ostrove s celými svojimi rodinami. Ich deti denne dopravovali do škôl v meste. Vo filme, ktorý premietajú návštevníkom pevnosti spomínali niektoré z tých detí, dnes už dospelí, ako sa im tam žilo. Všetci tvrdili, že ich život bol krajší ako mali ich spolužiaci v meste. Nepoznali chaos, na ostrove pestovali rozličné rastliny, mali tam božský pokoj.
Ale všetko, čo bolo na ostrove potrebné k životu museli dovážať z mesta.
Najviac uväznených v Alcatraze v jedinom okamihu bolo 264 väzňov.
Medzi najslávnejších „ubytovaných“ patrí Al Capone, alebo aj „Scarface“, gangster z obdobia prohíbície. Väčšina z nás jeho príbeh pozná z rôznych filmov. Nakoniec ho zatvorili nie pre to, čo robil zle, ale doslova na neho „našili“ krátenie daní. Súd mu dal päťročný trest práve v tejto väznici. Väčšinu trestu si odsedel na samotke. Keď ho prepúšťali mal vraj dosť narušenú psychiku. (Myslím, že to mal aj predtým).
Ďalšia „známa firma“ bol Róbert Stroud, prezývaný „Bird“. Ten strávil väčšinu zo 17 rokov na samotke.
K ďalším patrili bratia John a Clarence Anglinovci, spolu s Frankom Morrisom.
To sú už spomínaní traja, ktorí si vysekali dieru do stien. V posteliach nechali atrapy svojich hláv a... zmizli. Doteraz po nich nie je známa žiadna stopa.
V roku 1979 bol o nich natočený známy film s Clintom Estwoodom – „Útek z Alcatrazu“.
Ďalším slávnym väzňom bol aj Morton Sobell, ktorý bol spolu s Juliom a Ethel Rosenbergovými obvinený zo špionáže pre ZSSR.
V máji 1946 tu prebehla aj vzbura väzňov, pri ktorej zahynul aj nejaký dozorca. Nasledujúca fotografia zachytáva fotografie vzbúrencov a na druhej strane fotografie odvážnych dozorcov. A dolu je fotografia hrdinského dozorcu Williama A. Millera, ktorý počas vzbury zahynul, pretože nechcel dať väzňom kľúč, ktorý bol doslova "kľúčový" k ich úniku.
Z Alcatrazu sme sa vrátili do mesta a mali sme pred sebou ešte celé popoludnie. Navrhla som teda Róbertovi, že by sme sa už konečne mali odviesť „lanovou dráhou“ Cable Car.
To je vlastne tretí z neoddeliteľných symbolov SF.
Ale o tom až nabudúce...
