Rozhodla som sa kúpiť vilu v Karibiku.
Netreba mať peniaze.
Treba mať rozum.
Začnem podnikať.
Dostanem štátnu zákazku.
Začnem zamestnávať ľudí.
Zle som sa vyjadrila.
Nie zamestnávať.
Musela by som platiť odvody.
Ja nechcem platiť odvody.
Vezmem si živnostníkov.
Čím viac, tým lepšie.
Napríklad 1 000.
Ideálne takých, ktorí sú platcovia DPH.
Každému z nich sľúbim 1 000 eur s DPH mesačne.
Za mesiac im teda mám vyplatiť spolu 1 000 000 eur s DPH.
Za tri mesiace sú došlé faktúry od živnostníkov v sume 3 000 000 eur s DPH.
Oprávňuje ma to žiadať od štátu DPH vo výške 500 000 eur.
Samozrejme, ak sú fakturujúci živnostníci platcovia DPH.
Oni odvedú štátu z vyfakturovanej sumy DPH v plnej výške, t.j. 500 000 eur.
Ja vyhlasujem insolventnosť firmy a mzdy nevyplatím.
Do „hry“ vstúpi „ŠTÁT“.
Živnostníkom sľúbi 15%, t.j. 450 000 eur.
Oni už ale zaplatili DPH v plnej výške z vyfakturovanej sumy, t.j. 500 000 eur.
Z pôvodne predpokladanej sumy na mzdy 3 000 000 eur mi aj napriek tomu zostáva ešte 2 550 000 eur.
Ak k tomu dostanem od štátu vratku DPH, tak mám spolu 3 050 000 eur.
Pod vplyvom médií však „ŠTÁT“ nakoniec sľúbi živnostníkom 50%.
Škoda.
Vila v Karibiku bude teda o niečo menšia.
Musím z „mojich“ peňazí doplatiť ešte 35%, čo je 1 050 000 eur.
Živnostníci ma tak vyjdú na 1 500 000 eur.
Je to síce až 50% z pôvodne plánovaných 3 000 000 eur.
Ale vratka DPH mi ostáva, takže mám spolu 2 000 000 eur.
Dva mesiace robili pre mňa živnostníci zadarmo.
Oni predsa nejdú kupovať vilu v Karibiku.
Ja áno.
Práve som nejakú objavila.
Stojí presne 2 000 000 eur.
***
No to je ale NÁHODIČKA!!!
