Veľa ráz som rozmýšľala, prečo je to tak. Robím, čo môžem, aby som na sto percent uspokojovala potreby všetkých ľudí, ktorí ma o to požiadajú. Vydám zo seba absolútne maximum, len aby som splnila svojmu „zákazníkovi" jeho najtajnejšie túžby a želania. Viem byť ľahučká, ako cukrová vata, lahodná ako malá nočná hudba a voňavá ako vanilka vo varenom víne. Keď je to nutné, som prefíkaná ako Mata Hari pri plnení svojich úloh, exotická ako dovolenka na Bahamách, erotická ako Emmanuela či iskrivá ako Dom Perignon.
Ak má zákazník radšej niečo hutnejšie, tuhšie, sýtejšie, dokážem ho uspokojiť tiež. Som ochotná vyjsť mu v ústrety a splniť mu aj tie najneočakávanejšie a najbláznivejšie túžby. Stačí, keď nahlas vysloví, po čom prahne. Som tu, aby som mu vyhovela. Som tu len a len pre neho.
Milujem moment, keď som už v takej tesnej blízkosti, že počujem aj tlkot jeho srdca. Cítim jeho rastúcu, sálajúcu túžbu po mne. Chce sa ma dotknúť, pohladiť. V horúcom očakávaní nášho prichádzajúceho splynutia vdychuje do seba postupne všetky moje opojné vône.
Milujem, keď sa jeho pery trasú neutíchajúcou, priam chlípnou vášňou, vyvolanou dlhším, často neželaným pôstom. Vyschnutý jazyk bláznivo, ale bezvýsledne krúži v jeho ústach, naráža na pevnú hradbu vytvorenú zubnou sklovinou a neprestáva pátrať po milosrdnej oáze sviežosti.
Milujem, keď konečne zdolá poslednú, najväčšiu bariéru a uchopí ma silou obra kyklopa. Dotýka sa ma nežne. Najskôr svojimi perami, potom jazykom. Už cítim jeho hladný dych. Som neskonale vzrušená a viem, že o chvíľu stratím vedomie. On, môj zákazník, prechádza spolu so mnou do stavu silnej extázy, končiacej na okamih agóniou.
Akt našej spoločnej vášne pomaly utícha. Končí. Obaja sa prebúdzame k životu. On, ktorý sa doteraz so mnou nežne maznal, láskal, vychutnával si ma, si odrazu hlasno odgrgne. Prasa. To ma definitívne prebralo. Zmocňujú sa ma opäť tie isté pocity ako vždy po takomto akte. Zase som bola dobrá len a len na jedno. Uspokojiť jeho chvíľkovú slabosť, túžbu, labužnícke chúťky. Jeho odporné, praobyčajné, sprosté, živočíšne potreby. Jemu je už fajn. Ale čo ja? Kde sú moje túžby? Ja nemám právo na odmenu?
Vždy sa opakuje to isté. Otvorím oči. Tma, vlhko a smrad. Fuj. Spolu s peristaltickým pohybom čriev sa pomaly posúvam k východu. Už to nebude dlho trvať a vypadnem odtiaľto. Strašný smrad narastá. Blížim sa k najkritickejšiemu miestu. Počujem jeho hlasný vzdych. Hlboký a dlhý. Zdupľuje povzdych a zatlačí. Ja sa už tiež tlačím von. Na denné svetlo. Konečne trochu vzduchu. Som vonku. Hurááá. Čľup. Čaká ma ešte dlhá plavba. Ale nie parníkom, ani loďou.
Vysvetlí mi niekto z vás, prečo vždy, nech robím, čo robím, aj tak skončím rovnako? V haj..i.
S pozdravom vaša zdravá výživa.
Ponaučenie: Netráp sa! Zvykaj si, že namiesto uznania väčšinou dostaneš h...o!
