Nikdy som si nepomyslela, aká môže byť pošta zdraviu škodlivá. Nie pošta ako inštitúcia, ale pošta ako listová zásielka. Doporučená, do vlastných rúk. Pre trocha labilnejších ľudí môže byť nie len zdraviu škodlivá, ale priam smrteľne nebezpečná.
Vo štvrtok ráno som sa prebudila ako bežný, OBYČAJNÝ ČLOVEK. Nevedela som, že o pol hodinu ma čaká ešte ďalšie prebudenie, ktoré mi nielenže ešte viac otvorilo oči ale rozšírilo moje zrenice, ktoré zotrvali v nemom údive až do piatkového odpoludnia.
Po prevzatí zásielky som samozrejme pozrela na adresu odosielateľa. Exekútorský úrad - XY, súdny exekútor. Chvíľu som lapala po dychu a keď som ho konečne polapila, tak som nechápavo otvorila obálku. Ešte som kdesi v kútiku duše verila, že sa to predsa nemusí týkať mňa, ale niektorého z mojich zamestnancov.
Zázraky sa dejú len v rozprávkach. Realita je iná.
UPOVEDOMENIE O ZAČATÍ EXEKÚCIE...
Keď som sa prebrala z počiatočného šoku, čítala som stranu za stranou, ale nebola som schopná sústrediť sa na ich obsah. Akokoľvek som sa usilovala zaloviť v pamäti, či som niekedy niečo nezaplatila, nič rozumné mi nenapadlo.
Nezostávalo mi nič iné len čo najskôr zistiť podstatu veci. Keď som sa ako tak upokojila, vyhľadala som v hore papierov všetko, čo nejako súviselo s dôvodom exekúcie. Neprešla ani hodina a vo výpisoch z účtu banky som našla... Čo? Že mám všetko uhradené. Aj to, čo bolo dôvodom mojej exekúcie.
Zatelefonovala som teda pánovi exekútorovi, a vysvetlila som mu, že nie som si vedomá ničoho, z čoho som obvinená. Pán XY mi pokojne vysvetlil, že on len vykonáva svoju povinnosť, ktorou ho poverila zdravotná poisťovňa UN. A keď som schopná dokladovať všetky potrebné náležitosti, bude vhodné, ak mu ich odošlem e-mailom, aby sme to obojstranne ukončili.
Super. Jednu hodinu života som už obetovala, tak prečo neobetovať aj ďalšiu. Veď človek žije len raz a čas je predsa večný. Tak si ho užime nekonečným papierovaním. Čo sa dalo, to som naskenovala a odoslala e-mailom. Pre svoju istotu a pre poriadok som ešte všetko odkopírovala a poslala aj doporučenou poštou. Samozrejme za poplatok 1 euro.
V piatok popoludní som pre istotu zavolala opäť exekútorovi XY, aby som sa ubezpečila, že všetko je OK. Potvrdil. Všetko je OK - Očarujúci Koniec.
Zdravotná poisťovňa UN priznala, že urobila chybu. Zle priradila moje platby a vzniklo tak len „malé" nedorozumenie. Chvalabohu, srdce mám v poriadku, tlak skôr nízky ako vysoký, takže jeho zvýšenie mi v konečnom dôsledku prinieslo istú úľavu. Zrenice v očiach sa vrátili do pôvodnej veľkosti. Všetko je naozaj OK. A predsa to má jeden háčik, či skôr riadny hák.
Exekútor dal totiž príkaz do katastra nehnuteľností na byt, v ktorom žije moja štvorčlenná rodina, ktorá nemala ani potuchy o tom, aká je ich matka nezodpovedná. Ani to by až tak nevadilo. Veď vinník sa nakoniec našiel, exekúcia sa stiahne a basta. A práve tu je ten HÁK.
V katastri ma budú do smrti evidovať, bez možnosti výmazu, ako človeka so značkou „EX". To znamená, pri akejkoľvek lustrácii mojej osoby, napríklad bankovými analytikmi v prípade nejakej mojej žiadosti o bankový úver, alebo inej finančnej inštitúcie budem navždy „NEZODPOVEDNÁ" osoba, ktorá zašla svojou nezodpovednosťou až tak ďaleko, že mala na krku exekúciu. Keďže podnikám, nejaký ten úver občas potrebujem. Avšak moje renomé je navždy poznačené. Som na tom horšie ako trestaný človek, ktorý si síce naozaj odsedí trest, ale potom jednoducho zažiada o výmaz z registra trestov. A môže mu byť vyhovené. Mne bohužiaľ nie. Do smrti budem žiť so značkou „EX". To mi už môžu vytetovať priamo na čelo slovo „nežiadúca".
Pýtam sa: „Aké právo má OBYČAJNÝ ČLOVEK? A aké právo má INŠTITÚCIA? A je to vôbec to isté právo? Alebo má právo u nás dva uhly pohľadu, či nebodaj dve strany ako minca?
