„Začnem od Adama:
V sobotu v podvečer mi zazvonil telefón. Telefón je mojou Achillovou pätou, pretože odkedy vymysleli mobily, dostávam panický strach a prežívam Tantalove muky vždy, keď mi zazvoní. Vo väčšine prípadov mi totiž prináša len samé Jóbove zvesti. Takmer som stratila hlavu, keď som zistila, že mi volá môj vzdialený príbuzný, ktorého som nevidela už viac ako dva roky. Bola som úplne vyvedená z miery, lebo som ani len netušila, čo môže chcieť? Nasadil mi riadneho chrobáka do hlavy. Ale čo? Keď pán boh chce aj motyka vystrelí. Krv nie je voda, možno si naozaj spomenuli na mňa len tak a chcú vidieť ako sa mi darí.
Oznámil mi, že príde ku mne do podniku v pondelok večer aj s celým príbuzenstvom. Chceli by si u mňa posedieť pri husacine, lokšiach a dobrom víne. Bolo to ako návrat strateného syna. Potešilo a vyľakalo ma to zároveň. Chvíľu som stála s mobilom v ruke ako neveriaci Tomáš, pretože viem, že rodinka už nejaký čas medzi sebou nekomunikuje, ba sú medzi sebou skôr na nože. A čo je vlastne jablkom sváru? Samozrejme majetky. Oni spôsobili, že postupne, akoby sa všetci členovia mojej rodiny nasťahovali do Babylonskej veže a prestali si rozumieť navzájom.
Nemala som síce v rezerve ani husi ani kačky, sľúbila som však, že všetko zabezpečím na najvyššej úrovni. Kocky sú hodené, povedala som si a môj šiesty zmysel mi našepkával, že to nejako zvládnem. Nad hlavou mi visel Damoklov meč. Mala som totiž len jeden deň na to, aby som zohnala „čerstvý materiál" potrebný k zabezpečeniu práve objednaných lukulských hodov. Ako rozuzliť tento Gordický uzol? Spomenula som si, že mám telefónne číslo istej pani, ktorá chová domáce husi aj kačice. Zavolala som jej a dohodla som sa s ňou.
Bola som zvedavá a netrpezlivá ako stará dievka pred vydajom. Prečo sa tak nečakane rozhodli posedieť si spoločne práve u mňa? Nešlo mi to do hlavy. Vždy som im totiž bola brvnom v oku. Môjho dedičského podielu som sa ústne zriekla už dávno a preto som sa do žiadnych sporov ohľadom majetku nemiešala. Napriek tomu, ani sama neviem prečo, som im ležala v žalúdku. Už dávno som chcela spáliť za sebou všetky mosty, ale nikdy som sa nedokázala k tomu odhodlať. Šalamúnova múdrosť v mojej hlave mi prikazovala síce zbystriť pozornosť, ale zároveň ma upozorňovala, aby som sa radšej na nič nepýtala. Najväčšou záhadou bolo pre mňa ich pozvanie k stolu. Chvíľu som síce váhala, lebo to prišlo nečakane ako blesk z jasného neba. Potom som však ponuku prijala, vediac, že tak vstúpim do jamy levovej. Pozvali ma k stolu, oni, ktorí by si za korunu dali koleno prevŕtať. V minulosti keď boli pár krát u mňa jedli a pili na sekeru, pretože vždy prišli akože nečakane a bez peňazí. Väčšinou sa medzi sebou dohadovali o zaplatení účtu dovtedy, kým som nevstala a nepovedala som, že to je na môj účet. Vždy to s kľudom Angličana prijali. Ešte že ich stretnutia u mňa neboli na každodennom poriadku, lebo by som asi vyšla na psí tridsiatok.
Prišiel pondelok, deň „D" a aj keď to bolo všetko horúcou ihlou šité, všetko som nakoniec stihla pripraviť podľa dohody. Jedlo a pitie bolo nachystané a mne spadol kameň zo srdca. Mohli sme začať.
Rodinka sa pomaly schádzala. Prišli všetci do nohy. Zvítanie prebehlo klasicky, ako sa na "slušnú" rodinu patrí: podali sme si ruky, nechýbali ani judášske bozky. Ja som sa k nim pridala trochu neskôr, aj to opatrne a s rešpektom. Od samého začiatku som tušila, že je niekde pes zakopaný, len som nevedela kde. Bolo mi úplne jasné, že toto stretnutie nie je zorganizované len tak, pre moje modré oči.
Keď už všetci sedeli svorne za stolom, najstarší z rodiny sa ujal slova. Vyzval všetkých k slávnostnému prípitku. Pozdvihli sme poháre a on predniesol pár teplých viet na úvod. Ja som si však zároveň s prípitkom musela vypiť aj svoj kalich horkosti. Vyčítali mi, že som k nim zlá, že sa s nimi už dlho nestretávam, zabúdam na všetkých, že sa pomaly ale iste stávam čiernou ovcou rodiny. Všetci sme veľmi dobre vedeli, že sú to len spoločenské bláboly, cez ktoré sa postupne prepracujeme až k samotnému jadru veci. Musela som však byť trpezlivá ako Jób, nemohla som veci urýchliť, aj keď som už mala nervy na dranc. Téma rozhovoru bola skôr neutrálna, ale napätie vo vzduchu by sa dalo nožom krájať. Čakala som, že sa konečne ľady prelomia a niekto začne rozhovor o tom, kvôli čomu sa vlastne všetci zišli. Tak prešla takmer celá hodina. Čakala som so zatajeným dychom, kedy niekto niečo aspoň nadškrtne, ale nikto nič. Kto chce kam, pomôžme mu tam. Tak som sa teda aj ja pridala k tejto nezmyselnej hre na slepú babu. Prešlo ďalších dvadsať minút, stále sa nič zvláštne nedialo, len sme ďalej mlátili prázdnu slamu. Už - už som aj mala chuť opýtať sa na rovinu, o čo tu vlastne ide, keď práve v tom momente môj šesťročný synovec z druhého kolena neudržal jazyk za zubami a povedal nahlas z mosta do prosta: „Teta a koľko veľa koruniek si dostala od toho uja z Ameriky?"
Heuréka!!! - konečne som pochopila odkiaľ vietor fúka. Začalo mi svitať. Tak toto ich trápi. Toto im nedá spávať. Takmer som dostala mladé, začala som sa smiať hurónskym rehotom.
Pozerala som sa na tie skysnuté úsmevy na tvári, na ich nechápavé pohľady. Už som mala od smiechu slzy na krajíčku, keď sa opäť ozvalo to malé chlapča: „Teta prečo sa tak strašne smeješ?"
„Lebo je to veľmi vážna vec." - odpovedala som. Keď som sa konečne upokojila, s vážnou tvárou som sa opýtala: „Kvôli tomu ste sem prišli? To vám stálo za to merať cestu až sem? A čo vlastne odo mňa chcete?"
Všetko to bolo totiž len jedno veľké nedorozumenie. Je síce pravda, že sme mali v Amerike veľmi vzdialeného príbuzného, ale celé roky sme s ním v podstate neboli v kontakte. Nikto nevedel kde presne a čo vlastne robí. A ja samozrejme tiež nie. Ani vo sne by ma nenapadlo, že by si moja podarená rodina mohla spomenúť na neho a už vôbec nie v súvislosti so mnou.
Ale aby som prešla k meritu veci. Dala som si dokopy dve a dve, spomenula som si na nedávnu korešpondenciu s istým tajuplným nápadníkom, ktorý so mnou už viac ako mesiac chatoval na dobre známom internetovom portáli. Bolo mi od samého začiatku divné, že ma oslovil a z nášho dopisovania som často mala dojem, akoby ma poznal dlhšie. On však v profile neuverejnil svoje foto, ja áno. Tak sme si nezáväzne písali o všetkom možnom, najviac o mojej práci a podnikaní. Občas sa mi zdali jeho otázky dosť na telo, ale nevadilo mi to, pretože som naše dopisovanie od začiatku brala ako nezáväzný flirt. Niekedy zachádzal priďaleko a bol drzý ako ploštica. Preto som mu aj ja odpovedala drzo. Veď predsa platí: Aký požič, taký vráť, alebo klin sa klinom vyráža. A okrem iného: Fantázii sa medze nekladú. Pri mojich odpovediach som sa teda nechala často unášať na vlnách fantázie, odpovedala som väčšinou úplne z brucha, čo mi prišlo na jazyk...
Raz sa ma tak nečakane opýtal, kde som vzala toľko peňazí. Veď vybudovať reštauráciu v dnešnej dobe nie je sranda. Ani neviem prečo, len ma tak napadlo, že si z neho urobím dobrý deň a trochu si z neho vystrelím. Viem, že lož má krátke nohy, ale v tomto prípade účel svätil prostriedky. Aspoň bude zábava, povedala som si. Spomenula som si pri tom na dávno zabudnutého, už pomaly prachom zapadnutého príbuzného z Ameriky.
Popustila som uzdu fantázii, k tomu ma ešte poriadne kopla múza a začala som rozprávať nasledujúci príbeh:
Keď som bola pred dvoma rokmi na dovolenke na Floride v USA, navštívila som okrem iného aj Orlando. Zistila som, že v tomto meste žije aj onen príbuzný, ktorý tam emigroval ešte v šesťdesiatom ôsmom roku. Za ten čas sa mu podarilo vybudovať sieť reštaurácií, ktoré celkom dobre šlapali. Keď už som tam bola, tak som sa rozhodla navštíviť ho. Kým som ho našla dalo mi to síce zabrať, ale trpezlivosť ruže prináša. Keď som ho uvidela, nechcela som veriť vlastným očiam. Ujo bol upravený ako zo škatuľky. Chvíľu pozeral na mňa ako teľa na nové vráta, ale keď som sa mu predstavila, zostal stáť v nemom úžase. Už som začínala mať pocit, že mu stojím na kábli, ale potom sa mu tvár rozjasnila a konečne pochopil, kto vlastne som.
Pozval ma na kávu a dlho, dlho sme sa rozprávali o všetkom možnom aj nemožnom. On sa vypytoval na všetko, čo sa zmenilo na Slovensku ja som sa ho pýtala na jeho život a všetko, čo sa s ním udialo počas tých dlhých takmer štyridsatich rokov, ktoré strávil v USA. Dozvedela som sa, ako ťažko sa musel prvé roky prebíjať životom. Kým dosiahol dosiahnuté prešiel tŕnistú, priam Odysseovu cestu. Ako on sám hovoril, nebolo to med lízať. Spočiatku žil zo dňa na deň, doslova z ruky do úst. Pokúšal osud a naozaj nemal na ružiach ustlané. V určitom období padal na hubu, takmer sa dostal na šikmú plochu, chcel to niekoľkokrát vzdať a vrátiť sa. Chodil ako bezduchý, ale stále nevešal hlavu. Až sa raz, keď už padol skutočne na samé dno a myslel, že naozaj melie z posledného, usmiala sa šťastena aj na neho. Už si ani sám nevedel spomenúť kde sa vzal, a či padol z neba, ale stretol istého veľmi bohatého človeka, ktorý počúval jeho príbeh od A po Zet, kým si on uľavoval na duši. Ten pán mu nakoniec podal pomocnú ruku a ako povedal ujo, pomoc prišla v hodine dvanástej.
Zamestnal ho v jednom zo svojich podnikov - v reštaurácii ako dievčatko pre všetko. Spočiatku pracoval za jedlo, bývanie a minimálnu plácu. Robil ako kôň, len aby nedostal padáka. Majiteľ reštaurácie sa s ním stretával dennodenne, dosť často ho sledoval pri práci. Sem-tam prehodili spolu niekoľko viet, ale život šiel ďalej vo vychodených koľajách. Až raz...
V jedno ráno telefonovali do podniku, že šéfkuchár mal nehodu a leží zranený v nemocnici. Majiteľ ostal stáť ako obarený. Práve v ten deň bola nahlásená dôležitá akcia pre veľmi významných hostí. Čo robiť? Kde zohnať tak narýchlo dobrého kuchára?
„Takáto šanca prichádza len raz za život!" - povedal si môj ujo. Keďže bol majiteľovi reštaurácie vďačný za to, čo pre neho urobil, cítil, že prišiel jeho čas. Majiteľ mu predsa tiež pomohol, keď bol na tom najhoršie. Podľa známeho v núdzi poznáš priateľa aj môj ujo chcel využiť príležitosť aspoň sčasti vyrovnať svoj dlh. A okrem toho cítil v kostiach, že dostal šancu, ktorá neprichádza denne. Prišiel za majiteľom a povedal, že on si na trúfa tú akciu vziať do vlastných rúk. Varenie bolo odjakživa jeho hobby, okrem toho počas každodennej práce v reštaurácii sa naučil veľa nových vecí. A čo je tiež dôležité, nechcel svojho chlebodarcu nechať v kaši. Majiteľovi reštaurácie sa to spočiatku veľmi nepozdávalo, ale keďže čas sú peniaze a inú možnosť nemal, prijal hodenú rukavicu. Tak zobral ujo všetku zodpovednosť na svoje plecia. Oplatilo sa. Risk je zisk. Pre obidve strany. V ten deň sa môjmu ujovi otočil život hore nohami. Chytil teda príležitosť za rohy, vyhrnul si rukávy a začal variť. Celý deň sa hostia v reštaurácii pýtali, či prijali do reštaurácie nového kuchára. Majiteľ sa najskôr zľakol, ale keď všetci zhodli v tom, že ešte nikdy im tak úžasne nechutilo, ponúkol môjmu ujovi prácu hlavného kuchára. Karta sa obrátila a môjmu ujovi sa tak splnil životný sen. Ako sa časom ukázalo aj majiteľ reštaurácie vsadil na dobrého koňa. A to ešte nebolo zďaleka všetko. Majiteľova dcéra, ktorá pre otca robila vo firme hlavnú ekonómku už dávnejšie poškuľovala po mladíkovi. On ňou bol tiež doslova unesený, ale nikdy predtým si netrúfol ju ani len osloviť. Keď jedného pekného dňa došla za ním do kuchyne, ostal stáť ako soľný stĺp. Úplne stratil reč, keď sa na neho milo usmiala. Povedala, že je hladná ako vlk a poprosila ho, či by jej urobil nejakú špecialitu. Jedlo, o ktorom si myslí, že je najlepšie zo všetkých. Hoci mal kuchárske umenie v malíčku, stuhla mu krv v žilách a predsa len sa mu na chvíľu roztriasli kolená. Rozmýšľal až sa mu z kečky parilo, čo by mohol uvariť. Chvíľu sa ešte dusil vo vlastnej šťave, ale potom si spomenul si na starý rodinný recept. Strážili ho ako oko v hlave a predávali si ho len ústne z generácie na generáciu. Pustil sa teda do toho. Vzápätí sa už cítil ako ryba vo vode. Jedlo sa mu vydarilo ako nikdy predtým, pretože okrem kuchárskeho umenia pridal k nemu najdôležitejšiu prísadu - lásku. Od toho dňa už pre majiteľovu dcéru musel variť výhradne on. A keďže všetci dobre vieme, že láska ide cez žalúdok, obaja sa postupne spoznávali, až pochopili, že jednoducho sú si súdení. Bolo to najkrajšie obdobie ich života. Cítili sa ako v ríši snov. Nakoniec slovo dalo slovo a bola ruka v rukáve. Ešte spolu nejaký čas chodili až kým ju môj ujo požiadal o ruku. Odvtedy žil ako kráľ. Prešlo veľa rokov, obaja pracovali, zveľaďovali a neustále rozširovali sieť svojich reštaurácií po celých štátoch.
Keď som spomenula, že aj mojím snom je otvoriť si reštauráciu u nás na Slovensku, ujo mi ponúkol pomoc. Nie len odbornú, ale aj finančnú. Dokonca sa vyjadril, že keď mu svieca dohorí a on otrčí kopytá a bude voňať fialky odspodu, zdedím časť jeho impéria. (Ujo mal rád tieto slovné spojenia, napriek tomu, že nie vždy zodpovedali spoločenskému bontónu. Pripomínali mu časy z jeho mladosti, keď ešte žil na Slovensku.) Chcel by vraj prenechať žezlo niekomu, koho by tá práca naozaj bavila, kto by pokračoval v jeho šľapajách. Z rozhovoru so mnou vycítil, že sme obaja naladení na jednu vlnovú dĺžku a aj preto mi chcel pomôcť. A tak som sa dostala k reštaurácii aj ja.
Celý tento príbeh som vyrozprávala môjmu tajuplnému, neznámo-známemu písomne a poslala som mu ho e-mailom. Keď som videla, že to zožral aj s navijakom, zobrala som rozum do hrsti a pokračovala som aj ďalej. Opýtal, čo na to ostatné príbuzenstvo, tak som mu povedala, že oni o ničom nevedia. Čo oči nevidia, srdce nebolí. Veď slovenských majetkov v rodine som sa predsa zriekla už dávno, tak o tých amerických nemusia predsa nič vedieť.
Prešli dva mesiace a môj nápadník z portálu sa akosi neozýval. Život popri práci v reštaurácii plynie naozaj ako voda. Pomaly som na neho zabúdala. Nie nadarmo sa hovorí, že zíde z očí, zíde z mysle.
Až teraz som pochopila, že ten tajný nápadník z portálu bol môj bratranec. Na moju otázku, či to bol naozaj on, s kým som si dopisovala, pritakal. No pekne! Tak to som trafila klinec po hlavičke. Po prečítaní príbehu rýchlosťou blesku oznámil celej rodine, že sa mu podarilo rozriešiť záhadu Kolumbovho vajca, alebo skôr sliepky, ktorá pre mňa znáša zlaté vajcia. Moja podarená rodinka si pomyslela, že som natrafila na zlatú žilu, alebo roh hojnosti. Dúfali, že keď mi budú chvíľku ťahať medové motúziky popod nos, tak im naletím a ľahšie mi pustia žilou. Lenže ja tiež nie som včerajšia. Aj ja kráčam s duchom času. V živote som zažila všeličo, poznám dosť ľudí a viem odhadnúť človeka. Často som sama sebe hovorila, že sa neoplatí ísť hlavou proti múru. Ľudia sú takí akí sú, ja ich nezmením. Je to však len boj s veternými mlynmi. Kedysi som bývala tvrdohlavá ako baran, ale postupne, rokmi ako som nadobúdala skúsenosti, som aj ja pochopila, že je to hlas volajúceho v púšti, alebo akoby som hrach na stenu hádzala.
Kým sa mi podarilo vysvetliť mojej podarenej rodinke, že všetko je to len výplod mojej fantázie a nikdy som žiadneho uja v Amerike nenavštívila, skoro som ošedivela. Už takmer nikto nič nejedol ani nepil, všetci sedeli ako mechom praštení. Zrazu som sa začala medzi nimi cítiť ako ruža medzi tŕňmi. Bratranec sa na mňa pozeral ako žaba z prachu. Hoci to bol chlap ako dub, v tom momente vyzeral, že by sa aj do myšacej diery strčil. Nechápavo krútil hlavou. Nevedela som či sa mám smiať, alebo plakať. Napätie rástlo. Vypadalo to tak, že by všetci najradšej vzali nohy na plecia a zmizli. Bála som sa, aby si nevošli do vlasov. Tak som sa ich opýtala, či im neskonzumované jedlo mám zabaliť a priniesť účet. Mlčali ako nemí. A keďže kto mlčí ten svedčí, som zavolala obsluhujúci personál. Dala som príslušné príkazy a šla som nachystať účet. Tento krát som si bola na sto percent istá, že ja ten účet nezatiahnem.
Kto druhému jamu kope, sám do nej padne.
Ale taký je život. Raz si hore, raz dole. Vedela som, že aj keď som momentálny víťaz, je to skôr Pyrrhovo víťazstvo. Hoci som im tento raz prešla cez rozum, cítila som v hĺbke duše, že s najväčšou pravdepodobnosťou som zároveň rozbila aj posledný kúsok rodinného puta.
