Nedávno som vďaka rekonštrukcii električkovej trate vymenila spôsob dopravy do práce a tak som z električky presedlala na autobus. Aká vzrušujúca zmena. A aké miesto nových úžasne ľudských zážitkov.
Mojim obľúbeným divadlom je teda autobus číslo 50. Krátky, maličký a ešte aj výškovo členený, že do predných sedadiel sa má problém vyškriabať mladé telo, nieto staršie ročníky. Denne riešim hádanku, kam chodia tie všetky staručké babičky a dedkovia s paličkami i bez. Niekedy ich upodozrievam, že jednoducho cestujú len tak, veď prečo by chodili práve v rannej špičke do natlačeného autobusu? Kebyže aspoň vystúpia pri nemocnici, moja hádanka je razom vyriešená, ale nie. Oni tam nevystúpia. A prečo chce vždy staršia pani práve to nelogicky vyvýšené miesto hneď za šoférom? Aj minule sa jedna ku mne prihnala s pokrikom: „Preč, toto je miesto pre mňa.“ Nevadí, že sa horko ťažko dostala do sedla. Ona chcela to svoje.
Tiež sa teším na pána šoféra, ktorý celý priebeh cesty komentuje, či už udalosti na vozovke alebo vo vnútri vozidla. Najskôr som rozmýšľala, či nie je lepšou voľbou vystúpiť, ale nakoniec sme sa stali spojencami. Spojili nás zase naši starší spolucestujúci. Nastúpil staručký dedko, šofér na moje počudovanie počkal, pokiaľ sa pánko usadí a zase na tom nešťastne vyvýšenom mieste, (už si vážne myslím, že tie miesta majú svoju V.I.P hodnotu), ktoré som samozrejme okamžite uvoľnila. A pán šofér mi hovorí: „ To viete, treba počkať, aby nám tu nepadali po autobuse“. No a keď sa mi poďakoval za spoluprácu, dostal ma úplne. Odvtedy sa teším na každú cestu s ním. Veď koniec koncov, šoféri sú len tiež ľudia, oni nerozhodujú o kvalite či spôsobe dopravy, oni proste len pracujú.
Dnes, kedy som ja v 50tke snívala o zajtrajšom lete do Paríža, kolegyňa mala v 50tke inú skúsenosť. Nebudem reprodukovať jej slová, ktoré zazneli namiesto pozdravu. Jednak sa to asi na dámu nepatrí a jednak to nie je na publikovanie. V natlačenej 50tke (v tej maličkej útulne milučkej) jej šikovní zlodeji ukradli celú peňaženku. Dva rôzne začiatky dňa.
Nemá zmysel nadávať a ziapať na šoféra, on len pracuje. Je treba sa „poďakovať“ tým špecialistom, ktorí pre mestský podnik nakupujú autobusy. Čím menšie a tesnejšie, tým lepšie. Ďakujme špecialistom v mestom dopravnom podniku, že zlodejom vytvárajú také priaznivé pracovné podmienky. Veď osemnásť krádeží denne v mestskej doprave je slušný výkon. A tak začínam riešiť ďalšiu hádanku, prečo všetci tí, čo ziapu na šoférov, neprídu domov a v spravodlivom (a oprávnenom) hneve nenapíšu sťažnosť tam, kde to má zmysel. Prečo ich uspokojí len to, že nakričali na šoféra?
A tak v 50tke riešim svoje hádanky a strážim si kabelku.
